Maťko sa chystal na prázdniny k babke. Ocko mu pomohol zbaliť si batôžtek. Keď bol batôžtek plný, ocko naň nakoniec ešte zavesil modrý dáždnik.
Maťko sa zamračil. „Ale oci! Načo mi bude dáždnik? Veď vonku je nádherne!“
„Len si ho pekne vezmi,“ odporučil mu ocko s úsmevom. „Možno sa ti predsa len zíde.“
U babky bolo krásne počasie. Každý deň svietilo slniečko. Modrý dáždnik stál opretý o stenu v kúte.
Maťko sa naň škeril: „Načo tu si, keď neprší? Zbytočne som ťa sem ťahal!“
Ale na druhý deň pálilo slnko až príliš silno. Maťko bol červený ako paprika.
„Uff, je mi horúco!“ fňukal.
Vtom si spomenul na modrý dáždnik. Doniesol ho na trávu a roztvoril ho. Zrazu mal nad sebou príjemný tieň.
S úľavou si vydýchol: „Ako dobre, že ťa tu mám. Budeš slnečníkom!“
Podvečer staval Maťko skrýšu. Postavil dáždnik do trávy, prehodil cezeň deku a vliezol dnu. „Tu ma nikto nenájde!“ chichotal sa potichu.
Nasledujúci deň fúkal vietor. Maťko sa hral pri vode. Zo starej škatule si vyrobil lodičku. Na ňu pripevnil dáždnik. Keď vietor zafúkal, oprel sa do dáždnika ako do plachty. Malá loď sa pekne plavila a Maťko ju veselo povzbudzoval.
Večer si chcel Maťko postaviť stan. Prestrel na zem prikrývku. Na ňu položil otvorený dáždnik. Vliezol podeň a zavrel oči. „Takto spia veľkí cestovatelia,“ povedal si.
Na ďalší deň mu babka oznámila: „Maťko, dnes po teba príde ocko. Pozeraj sa z okna, či ho neuvidíš.“
Maťko vyliezol na stoličku k oknu. Videl, že obloha sa zatiahla mrakmi. Zakrátko začali na okno bubnovať kvapky.
„Ach, nie. Chudák ocko zmokne,“ povzdychla si babka.
„Nezmokne! Mám predsa dáždnik!“ zvolal Maťko.
O chvíľu zastavilo ockovo auto pred domom. Maťko vyšiel z dverí, aby ho privítal. Nad hlavou držal modrý dáždnik.
…