Agátka a Margarétka pri jazere

Bol nádherný letný deň, a tak sa Agátka a Margarétka dnes vybrali s mamkou k jazeru.

Len čo si rozložili deku, dievčatá sa vyzuli a už aj utekali k vode. Trávička ich šteklila na bosých nôžkach a dvojičky sa veselo chichúňali.

„Jaj, ako príjemne šteklí,“ šantila Margarétka.

Agátka si kľakla a pohladila trávu: „A ako krásne vonia, hmm.“ Potom sa zdvihla, chytila sestričku za rúčku a spolu bežali až k jazierku.

„Juj, ten psík ale páli,“ podskočila Margarétka, keď stúpila bosou nôžkou do piesku pri vode.

„To nie je psík, ale piesok,“ smiala sa mamka, ktorá už kráčala za dvojičkami.

„A prečo tak hreje?“ vyzvedala Agátka a presýpala si piesok z jednej dlane do druhej.

„No lebo slniečko ho tak vyhrialo.“

„Slniečko! Ahoj, slniečko,“ Margarétka natiahla svoju malú rúčku k nebu a zakývala slniečku.

Agátka sa odvážila ako prvá a ponorila pršteky do jazierka. „Júj, studená!“

„Aj ja, aj ja!“ vzápätí ponorila svoju nôžku do jazera aj jej sestrička. „Vodička príjemne chladí,“ spokojne pokývala hlavou Margarétka a hneď si aj sadla do vody.

Zrazu však z jazierka vyskočilo niečo zelené. A sadlo si to na kameň, ktorý vyčnieval nad hladinou priamo pred sestričkami.

„Pozri, Margarétka, ufónec!“ Margarétka vystrčila prštek a ukázala na to čudo.

„To nie je ufónec,“ smiala sa mamka, „to je žabka.“

„Babka? A čia to je babka? Naša babka nemá také veľké oči a nie je zelená,“ čudovala sa Agátka.

„Žabka, nie babka. Pozrite, a tam vedľa žabky plávajú vo vode žubrienky. To sú jej detičky,“ poúčala dvojičky mamka.

Odrazu žabka bleskovo vyplazila jazyk a hneď ho aj skryla.

„Čo to tá žabka robí?“ opýtala sa Margarétka.

„Papá mušky,“ trpezlivo vysvetľovala mamka.

„Aj ja som žabka. Aj ja!“ vykrikovali dievčence a začali vyplazovať jazyky, akože aj ony papajú mušky. Ako tam tak poskakovali po piesku, žabka…