Ospalá dedinka

V objatí šepotajúcich lesov leží malá, tichá dedinka. Jej uličky sa krútia a vlnia a vedú k útulným domčekom. Cez ich okná presvitá slabé, teplé svetlo. Obloha je ešte stále modrá, ale už na nej začínajú blikať prvé hviezdy. Zažínajú sa jedna po druhej, blik, blik, ako svätojánske mušky.

Dve mačky, Miňo a Pipa, sa prechádzajú po prázdnych uličkách a veselo vrtia chvostíkmi.

„Mňau,“ prehodí Miňo, vyskočí na kameň a jeho biela srsť sa leskne v jemnom svetle pouličnej lampy. Slastne sa ponaťahuje a malým ružovým ňufáčikom ovoniava vlhký nočný vzduch. Pipa ho tesne nasleduje, jej hebké labky nevydávajú na dlaždiciach žiadny zvuk.

Pri kôlni zbiera dedko Jozef drevo na večer. Jeho ruky, drsné od roboty, sa rýchlo pohybujú, keď vyberá najsuchšie konáre a starostlivo ich ukladá na kôpku. Vo vzduchu sa vznáša omamná vôňa borovice. Mieša sa s vôňou blížiaceho sa dažďa. Dedko si pri práci pospevuje harmonickú melódiu. Znie ako bezpečie a teplo – spoznal ju pred mnohými rokmi. Tú melódiu spieval ešte jeho dedko a ten sa ju naučil od svojho dedka.

Zrazu začnú z neba padať drobné kvapky letného dažďa. Dopadajú na strechy a listy ako tichá hudba.

Kocúr Miňo sa zastaví a pozrie hore, keď mu kvapka dažďa dopadne priamo na fúzy. Pipa zažmurká a otrasie si kvapky z kožúška.

„Je čas nájsť si suché miesto,“ navrhne Miňo a zastrihá ušami. Mačky spoločne pobehnú k domu, kde dve okná stále žiaria svetlom sviečok.

Letný dážď naďalej tíško padá a jeho šumenie akoby spievalo dedine nežnú uspávanku. Strechy sa lesknú v mesačnom svite a kvapky na listoch stromov sa trbliecu ako perličky. Vzduch vonia sviežo a čisto, ako mokrá pôda, ako sladké kvety.

Miňo a Pipa si nájdu útulné, suché miestečko na širokej verande. Sú zvinutí do klbka, zaspia…