Prečo si psy ovoniavajú chvosty

Ľudia žijúci na území dnešného Mexika poznajú istú veľmi starú legendu. Podľa nej boli kedysi dávno všetky psy obzvlášť smutné. A pritom každý jeden psík, ktorý sa narodil, bol k ľuďom nesmierne priateľský. Každučký z nich človeka ochotne sprevádzal, kamkoľvek šiel, a robil mu spoločnosť pri ktorejkoľvek činnosti. Napríklad keď sa vybral na nebezpečný lov. Dokonca mu verne slúžil aj pri tvrdej práci na stavbe obydlia.

Každý pes takto oddane človeku pomáhal deň čo deň, až kým úplne nezostarol. Nikto z ľudí sa veru nemohol na psy sťažovať, pretože žiadna iná živá bytosť na svete nemala vernejších priateľov, než akých mali práve ľudia. Aj napriek tomu sa však obyvatelia dedín správali k svojim vytrvalým spoločníkom nevďačne a mimoriadne neúctivo. Neprejavovali im žiadnu náklonnosť a zdalo sa, že ich životy im boli celkom ľahostajné.

Psy si však právom mysleli, že si zaslúžia omnoho úctivejšie a dôstojnejšie zaobchádzanie. Preto sa jedného dňa zhromaždili na veľkom poli za osadou. Keď postupne utíšili svoje rozhorčenie, začala sa siahodlhá a húževnatá debata. Každý pes sa snažil nájsť riešenie tejto situácie, no zdalo sa, že to nie je také jednoduché. Deň sa už blížil ku koncu, keď po zvážení všetkých argumentov dospeli k spoločnému záveru a jasnému rozhodnutiu.

„Požiadame o pomoc dobrosrdečného boha Tláloca,“ vyriekol najstarší a najskúsenejší spomedzi psov.

A tak napísali list so žiadosťou o pomoc. Najstarší z nich ho v mene všetkých psov podpísal a pripravil tak, aby mohol byť doručený bohu. Vzápätí sa začalo hlasovanie o tom, kto ten dôležitý dokument Tlálocovi odnesie. Nakoniec pre túto náročnú a nanajvýš dôležitú úlohu vybrali čierneho psa s mimoriadne svalnatým telom. Navyše mal aj vskutku vycibrený čuch, čo sa pri hľadaní zaiste hodilo. Vyvolenca totiž čakala strastiplná cesta.

Mladý vytrvalec bol na svoju úlohu oprávnene hrdý, no vo…