Jedného dňa sa slnku už zunovalo byť neustále osamote a rozhodlo si založiť rodinu. Na oslavu tohto nápadu sa rozhodlo usporiadať veľkolepú hostinu, na ktorú pozvalo všetky zvieratká v krajine. Všetci pozvaní boli náramne potešení a každé zvieratko sa na oslavu nesmierne tešilo. Teda nie úplne každé. Keď sa totiž túto správu dozvedelo jedno zo zvieratiek, na smrť vystrašené utekalo rýchlo domov a tam sa ukrylo pod posteľ. Tým preľaknutým zvieratkom bol biely ježko.
Ježkova reakcia ostatné zvieratká veľmi prekvapila, a niektoré priam pobúrila. Nikto z nich nedokázal pochopiť, prečo ježko nechce ísť na hostinu.
Zašli teda k ježkovi domov, aby ho predsa len nejako presvedčili.
Ako prvá začala žaba: „Ježko, musíš ísť na tú hostinu. Slnko ťa predsa pozvalo a každý ťa tam očakáva.“
Tiger to skúsil tiež: „Slnko bude veľmi smutné, keď neprídeš. Veď len vďaka slnku vôbec celá príroda jestvuje. Bolo by dosť neslušné odmietnuť takéto pozvanie.“
Vzápätí sa pridal aj veľký žrebec.
A postupne všetky zvieratká, až napokon neoblomný ježko privolil: „Dobre, dobre, pôjdem tam.“
A tak zakrátko nadišiel deň, keď slnko usporiadalo naozaj honosnú oslavu, na ktorú prišli všetky zvieratká. Všetci jedli, pili, hodovali. Slnko bolo vskutku uveličené, že všetkým hosťom tak chutí.
Iba malý ježko sedel schúlený kdesi vzadu a jedla sa ani len nedotkol. Ba dokonca – neskôr utiekol do kúta, aby ho nikto nevidel, a tam obhrýzal akýsi kameň.
Netrvalo však dlho a slnko, ktoré bolo veľmi pozorné a milé ku všetkým hosťom, zbadalo skormúteného ježka, ako sa schováva v kúte.
„Prečo sa tu ukrývaš a obhrýzaš ten kameň? Tebe vari nechutia tie dobroty, čo sú na stole?“
Ježko po chvíľke váhania rozpovedal trasľavým hlasom svoje obavy: „Prepáč, milé slnko, ale odkedy si ohlásilo svoj zámer založiť si rodinu, mám naozaj veľké obavy. Vďaka tvojmu teplu a energii môže existovať život na…
