Jedného dňa sa slnku už zunovalo byť neustále osamote a rozhodlo sa založiť si rodinu. Na oslavu tohto nápadu sa chystalo usporiadať veľkolepú hostinu, na ktorú pozvalo všetky zvieratká v krajine. Každé sa na oslavu nesmierne tešilo.
Teda nie úplne každé. Keď sa totiž túto správu dozvedelo jedno z nich, na smrť vystrašené utekalo domov a tam sa ukrylo pod posteľ. Tým preľaknutým zvieratkom bol biely ježko.
Ježkova reakcia ostatné zvieratká veľmi prekvapila a niektoré priam pobúrila. Nikto nedokázal pochopiť, prečo ježko nechce ísť na hostinu. Zašli teda k ježkovi domov, aby ho predsa len nejako presvedčili.
Ako prvá začala žaba: „Ježko, musíš ísť na tú hostinu. Veď slnko ťa pozvalo a každý ťa tam očakáva.“
Tiger to skúsil tiež: „Slnko bude veľmi smutné, keď neprídeš. Len vďaka nemu celá príroda jestvuje. Bolo by dosť neslušné odmietnuť takéto pozvanie.“
Vzápätí sa pridal aj veľký žrebec. A postupne všetky zvieratká, až napokon neoblomný ježko privolil: „Dobre, dobre, pôjdem tam.“
A tak zakrátko nadišiel deň, keď slnko usporiadalo naozaj honosnú oslavu, na ktorú prišli všetky zvieratká. Všetci jedli, pili, hodovali. Slnko bolo vskutku uveličené, že všetkým hosťom tak chutí.
Iba malý ježko sedel schúlený kdesi vzadu a jedla sa ani nedotkol. Ba dokonca – neskôr utiekol do kúta, aby ho nikto nevidel, a tam obhrýzal akýsi kameň.
Netrvalo dlho a slnko, ktoré bolo veľmi pozorné a milé, zbadalo skormúteného ježka, ako sa schováva v kúte. „Prečo sa tu ukrývaš a obhrýzaš ten kameň? Tebe vari nechutia tie dobroty, čo sú na stole?“
Ježko po chvíľke váhania trasľavým hlasom vysvetľoval: „Prepáč, milé slnko, ale odkedy si ohlásilo svoj zámer založiť si rodinu, mám naozaj veľké obavy. Vďaka tvojmu teplu a energii môže existovať život na tejto zemi, ale keď budeš mať slnečné deti, tepla tak bude…