Prefíkaný šakal a lev

V období sucha, keď slnečnú páľavu aspoň trochu zmierňoval pofukujúci vietor, prechádzal raz vyprahnutou krajinou starý šakal. Tak ako vždy, aj teraz si zháňal čosi pod zub. S čiernym ňufákom tesne nad zemou sa snažil zavetriť akúkoľvek stopu.

Behal z jednej strany na druhú, dúfajúc, že mu jemný vánok prinesie nejaký pach koristi. Popri snorení premýšľal, na čom by si najradšej pochutil. Bol taký zaujatý hľadaním a predstavami o veľkom úlovku, že takmer nevnímal okolie.

Lenže v takej horúčave sú všetky živé tvory pozaliezané v chládku vo svojich skrýšach. A tak keď sa šakal naraz ocitol pod veľkým skalným previsom, aj on bol rád, že si môže trochu oddýchnuť v príjemnom tieni.

Ako tam tak sedel a počúval ľahký vánok, odrazu zacítil povedomý zápach. Hneď zbystril, napriamil svoje fúzy a premýšľal, komu ten známy pach patrí. Akosi si nevedel spomenúť a k nikomu ho priradiť.

„Žeby potkan? Alebo skôr nejaká jašterica?‟ dumal nahlas.

No zakrátko si to konečne uvedomil. Ten pach, ktorý tak dobre pozná, predsa patrí niekomu oveľa väčšiemu. Už viackrát iba o chlp unikol mocnému levovi, ktorého sa mu zatiaľ vždy podarilo prekabátiť. A teraz sa mu naskytla vhodná príležitosť na pomstu.

Len čo obrovský tieň zakryl šakala, ozval sa hlasitý, ba priam strašidelný rev. „Tak tu si, ty prefíkanec! Teraz mi už nikam neutečieš!‟ zvolal nahnevaný, no tiež poriadne vyhladnutý lev.

Šakal pochopil, že lev je príliš blízko na to, aby sa dal pred ním na útek, preto len pomaličky cúval popod skalný previs a premýšľal, ako sa pred rozzúreným levom zachráni.

Vtom zastal a bezmocne vykríkol: „Pomoooc, pomoooc!‟ Vystrašene pritom pozeral na skalný previs, čo vyčnieval nad ich hlavami.

Lev trochu zneistel, ale naďalej sa čoraz viac približoval k šakalovi a hrozivo vrčal. Ešte nikdy nebol tak blízko k pomste, ako…