Prečo lístie stromov na jeseň opadáva

Obloha bola pokrytá sivými mračnami a dul ľadový vietor. Malé aj veľké zvieratká sa poschovávali do svojich úkrytov, aby sa zohriali. Čoskoro sa začne zima.

Všetky sťahovavé vtáky už odleteli ďaleko na juh, aby v teplých krajinách čakali na jar. Nechali tu iba jednu malú červienku. Mala zlomené krídelko a nemohla lietať. Čo si len počne?

Červienka sa ustarostene obzerala okolo seba. Vari nenájde žiadne miesto, kde by sa mohla zohriať? Víchor opäť zadul, až sa striasla od zimy.

Vtom zbadala v diaľke okraj lesa lemovaný bohatými korunami stromov.

„Tie košaté stromy ma určite zohrejú aj v tuhej zime,“ povedala si. Pomaličky sa k nim vybrala, skackajúc a trepotajúc zlomeným krídelkom.

Prvý strom, ku ktorému prišla, bola štíhla strieborná breza.

„Sestra breza,“ poprosila ju červienka, „nemohla by som bývať v tvojej korune, kým príde jar? Mám zlomené krídelko a je mi taká zima!“

Breza sa pohŕdavo otriasla. „Ja sa musím cez zimu starať o svoje vlastné vetvičky, nie o vtáky. Prac sa preč!“

Úbohá červienka sa vydala k ďalšiemu stromu. Bolo to mohutné staré dubisko.

„Braček dub,“ úctivo ho požiadal vtáčik, „neprichýlil by si ma do jari vo svojej korune?“

„Aby si ujedal z mojich žaluďov?“ rozhorčil sa pyšný dub. „To ani náhodou. Choď mi z očí!“

Červienka s povzdychom skackala ďalej, až došla k vŕbe na brehu potôčika.

„Teta vŕba, prosím ťa, nemohla by som sa cez zimu schúliť v tvojich konároch?“

„S cudzími sa nerozprávam,“ odsekla vŕba a viac neriekla ani slovo.

Chúďatko červienka nevedela, kam teraz ísť. Bezradne trepotala zlomeným krídelkom, keď ju zrazu zbadal vysoký smrek.

„Kam ideš, vtáčatko?“ opýtal sa láskavo.

„Sama neviem,“ zašvitorila červienka. „Mám zlomené krídelko, nemôžem lietať a stromy mi nedovolia schovať sa v ich konároch. Ako len prečkám zimu?“

…