Marián Dyno Burič
O smutnej vŕbe
Ďalší zo série príbehov o škriatkovi Dubíkovi, ktorý tentoraz stretne starú, nešťastnú vŕbu. Podarí sa mu ju však rozveseliť a presvedčiť o tom, že aj ona je užitočná a stále prináša radosť všetkým okolo seba.
Bolo
Okolo jazera rástli vysoké topole, v ktorých hniezdili čierne vrany. Chodievali ku jazeru loviť potravu a ich
Jedna vrana však k jazierku nelietala len kvôli potrave. Veľmi rada pozorovala labute, obdivovala ich eleganciu a krásu, až si jedného dňa zaumienila, že sa chce stať jednou z nich. Hoci si spokojne žila na strome v pevnom a suchom hniezde spolu s ostatnými vranami, nepáčila sa
A tak opustila svoje hniezdo v korunách stromov a začala labute napodobňovať. Vošla do vody
Krídla mala úplne oslabené, pretože z neustáleho máčania vo vode jej pierka vypadali a zredli. Z labutej potravy ju bolelo bruško, a tak vrana chradla a chorľavela. Čoskoro už nevládala ani poriadne lietať. Dokázala len skackať
Trvalo príliš dlho, kým si uvedomila, že z nej nikdy labuť nebude. No čo bolo ešte dôležitejšie, pochopila, že na to, aby bola so sebou spokojná, musí prijať, kým naozaj je. Že je vrana a nie labuť. Vrátila sa do svojho hniezda medzi ostatné vrany a pomaly…