Vtáčí Silvester

„Pozorrrr, pozorrrr,“ krákala vrana krúžiaca nad zasneženým sídliskom. „Bojová porrrrada!“

Sýkorky, vrabce, drozdy, straky i holuby sa zlietli pred jedným z domov a na studenom asfalte prešľapovali z nohy na nohu. Vrana vo vzduchu vymaľovala ešte jednu osmičku a sadla si na klopadlo. Zhora si prehliadla rôznorodý kŕdeľ a odkašľala si.

„Ako ste si urrrrčite všimli, ľudia prrrráve oslávili Vianoce. Iste viete, čo to prrrre nás znamená.“

Z húfu vtákov sa ozval dlhý povzdych. Už je to tu zas. Silvestrovské oslavy.

Vrana zaujato pokračovala: „Tento rrrrok to už nesmieme nechať tak! Ohňostrrrroje desia naše deti, môžeme prrrre ne strrrratiť orrrrientáciu vo vzduchu, a čo je najhorrrršie, môžu nám ublížiť. Navrrrrhujem, aby sme sa tento rrrrok ľuďom postavili. Zošikujeme sa do pluku, a keď prrrríde polnoc...“

„A čo keby sme proste odleteli preč? Je to len jedna noc,“ zapípal nesmelo malý vrabec.

Okamžite ho prerušila čierno-biela straka: „Moment, moment, my utečieme a ľudia mi medzitým vyzbierajú všetky tie lesklé papieriky? Už som si na ne urobila doma miesto...“

Holub jej skočil do reči: „Nepamätáš sa, čo sa ti stalo vlani? Vybrala si sa za jednou zablúdenou petardou v domnení, že je to zlato, a takmer sa ti stal úraz!“

„Toto je vojna!“ rozohnila sa ešte raz vrana a bojovne poskakovala na klopadle. Ale zvyšné osadenstvo vtáčieho snemu sa len nesúhlasne našuchorilo. „Poďme teda hlasovať. Kto sa chce ľuďom a ohňostrrrrojom postaviť, nech vyletí do vzduchu,“ zakrákala vrana.

Vzniesla sa len chamtivá straka.

„Kto je za vyprrrratanie poľa?“ Vtedy povyletel celý kŕdeľ. Vtáčiky veľmi dobre vedeli, že proti ohňostrojom nemajú šancu. Radšej sa schovajú v lese a budú dúfať, že do prírody bujaré novoročné oslavy nedorazia. Ľudia kedysi dávno verili, že na Nový rok treba odplašiť všetko zlé hlukom. Ale akoby netušili, že petardami…