Potkaní chlapec

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Tibor. V škole zakaždým robil zle a vyrušoval na hodinách. Cez prestávky ťahal dievčatá za vlasy a kradol im peračníky. Pani učiteľka mu neustále dohovárala a mama ho doma karhala. Nevedeli si s ním dať vôbec rady. Chlapec bol drzý, rodičom nepomáhal s upratovaním a nechcelo sa mu robiť ani domáce úlohy.

Keď išiel raz do školy, zbadal starú pani, ktorá sa práve pošmykla a spadla na zem.

„Chlapče, prosím ťa, pomôž mi vstať,“ požiadala starenka Tibora o pomoc.

Lenže ten sa len začudovane pozrel na babku a odpovedal: „Prečo by som mal? Ja sa ponáhľam do školy.“ A ešte viac pridal do kroku.

Pred bránou školy stretol spolužiačku Mirku, ktorej schmatol školskú tašku a hodil ju tak ďaleko, ako len vládal. Všetky pastelky sa z nej vysypali na cestu a zošity sa zafúľali od blata.

„Prečo si to urobil, Tibor?“ zrazu sa ozval neznámy hlas, až sa chlapec strhol.

„Kto si?“ spýtal sa.

„Najprv mi ty odpovedz na moju otázku. Prečo stále páchaš zlo? Čo keby si sa zamyslel nad svojím konaním?“ pokračoval neznámy hlas.

Až potom si chlapec všimol, že k nemu hovorí akýsi malý škriatok so zelenou čiapkou, sivou bradou a malým noštekom.

„Ty ma tu nebudeš poúčať, krpec zelený!“ osopil sa chlapec, a už sa aj chystal sotiť do škriatka, keď vtom rýchlo uhol.

„Ja som škriatok spravodlivosti, a pokiaľ svoje činy neoľutuješ a neprestaneš sa takto nepekne správať, začarujem ťa tak, že ťa ani vlastná mama nespozná.“

„Hahaha,“ zasmial sa Tibor, „tak to je dobrý vtip.“

„Ešte raz ti dávam možnosť, aby si si vstúpil do svedomia a oľutoval všetky svoje činy,“ povedal škriatok hrozivejším hlasom.

Tibor sa však len znova zasmial a povedal: „Nikdy! Veď čo mi môže urobiť taký malý škriatok?!“

Ako to dopovedal, škriatok…