Katarína Gondová
Záhada vo Veronikinej izbe
Veronika zabúda na mnoho vecí. Preto niet divu, že keď dostane do daru kvietky, hneď jej vyfučí z hlavy, že by ich mala polievať. Vtedy sa však v jej detskej izbe začnú diať podivuhodné veci...
Bolo krátko po obede, keď sa domom rozľahlo hlasné klopkanie vychádzkovej palice a dedkovo
Dedko prechádzal predsieňou celý nervózny a klopkal svojou obľúbenou paličkou. Zvykol si na ňu v časoch, keď mu nohy neslúžili. Aj keď teraz ju už vôbec nepotreboval, nosieval ju všade so sebou – skrátka si s ňou pripadal
„Je sotva pol tretej, deduško! Vieš predsa, že nás čakajú až na večeru,“ zasmiala sa babička zo spálne a zaspomínala si. Kedysi pred každou návštevou chystala mnoho
„A čo Fliačik, kde je?“ ozval sa opäť deduškov hlas. Ušatý oriešok ešte s deduškom a babičkou býval len krátko a občas sa zatúlal.
„Neboj sa, je tu so mnou, tiež sa už detí nemôže dočkať,“ zvolala babička od skrine s oblečením. Stihla pritom pohladiť Fliačka, ktorý nadšene pobiehal medzi ňou
Ako sa tak fintili, tešili a spomínali na minulú návštevu, popoludnie im nakoniec utieklo ako voda. Čas
Ruka v ruke a s Fliačikom po boku sa vydali na miesto stretnutia. Pomaly sa zotmelo, ale nebáli sa, že by zablúdili – stačilo ísť za svetielkami, ktorými
„Babka, dedko!“ Malý Peťko a staršia Rozálka ich od radosti div nerozpučili. „Nám sa už tak cnelo! Rýchlo poďte, pozrite sa, čo všetko sme pre vás s mamičkou…