Marián Dyno Burič
Rytier strom
Príbeh o tom, ako starenka svojou láskou k prírode a opaterou odkľaje rytiera, premeneného na strom kvôli svojej pýche. Rozprávka zdôrazňuje potrebu rešpektu a empatie ako voči ľuďom, tak aj voči prírode.
Babičku, dedka a psíka Fliačika dnes čaká výnimočná noc. Po dlhom čase sa môžu stretnúť so svojou rodinou, porozprávať si novinky a posedieť si pri dobrom jedle. Ale aké je to vlastne stretnutie a prečo je pre všetkých zúčastnených také magické?
Bolo krátko po obede, keď sa domom rozľahlo hlasné klopkanie vychádzkovej palice a dedkovo volanie:
„Babička, kdeže ťa mám? Poponáhľaj sa, nech neprídeme neskoro!“
Dedko prechádzal predsieňou celý nervózny a klopkal svojou obľúbenou paličkou. Zvykol si na ňu v časoch, keď mu už nohy neslúžili. Aj keď teraz ju už vôbec nepotreboval, nosieval ju všade so sebou – skrátka si s ňou pripadal ako švihák.
„Je sotva pol tretej, deduško! Vieš predsa, že nás čakajú až na večeru,“ zasmiala sa babička zo spálne a zaspomínala si. Kedysi pred každou návštevou chystala mnoho dobrôt. Ale teraz už všetko nachystajú ich deti a vnúčatá. Aj tak sa už nemohla dočkať. Dôkladne sa preto pripravovala na večer. Aké si len vezme šaty? A čo klobúk a svetrík? Na konci októbra býva chladno, alebo aspoň bývavalo.
„A čo Fliačik, kde je?“ ozval sa opäť deduškov hlas. Ušatý oriešok ešte s deduškom a babičkou býval len krátko a občas sa zatúlal.
„Neboj sa, je tu so mnou, tiež sa už detí nemôže dočkať,“ zvolala babička od skrine s oblečením. Stihla pritom pohladiť Fliačka, ktorý nadšene pobiehal medzi ňou a dedkom.
Ako sa tak fintili, tešili a spomínali na minulú návštevu, popoludnie im nakoniec utieklo ako voda. Čas vyraziť!
Ruka v ruke a s Fliačikom po boku sa vydali na miesto stretnutia. Pomaly sa zotmelo, ale nebáli sa, že by zablúdili – stačilo ísť za svetielkami, ktorými ich vítali. Koľko známych stretli už po ceste! Všetci sa tvárili úplne rovnako šťastne. Aby aj nie – s príbuznými sa nevideli celý rok. Fliačik odbehol za svojimi psími kamarátmi a babička s dedkom zamierili za rodinou.
„Babka, dedko!“ malý Peťko a staršia Rozálka ich radosťou div nerozpučili. „Nám sa už tak cnelo! Rýchlo poďte, pozrite sa, čo všetko sme pre vás s mamičkou pripravili. A ocko zohnal tie…