Poštár superhrdinom

Haf! Vrrr, haf! Naježený pes stál nahnevane pred bránou a nehodlal votrelca pustiť ani o krok ďalej.

„No tak, Nero. To som predsa ja, Ivan,“ skúšal to naňho roztraseným hlasom muž v modrom plášti a neisto postupoval smerom k vrčiacemu strážcovi. Skúsil už povel „sadni“, ponúkať maškrtu i hodiť paličku, ale pes sa nedal oklamať. Nakoniec sa mu podarilo ostražito, po malých krôčikoch, docupitať až k schránke, kam hodil tri rôznofarebné obálky, a hneď sa otočil na útek.

To však nemal robiť. Nero načisto stratil trpezlivosť a rozbehol sa za ním. Ivanovi za chrbtom povieval modrý poštársky plášť, skoro ako superhrdinovi.

Lenže Ivan žiadny superhrdina nebol. Bol to miestny poštár, ktorý nevedel veľmi rýchlo utekať. Keď chodil do školy, hovorievali mu, že by ho predbehla aj korytnačka. Nero ho preto ľahko dohnal a natrhnutím nohavice mu dal jasne najavo, že nabudúce už do ich schránky rozhodne nič hádzať nebude, inak to dopadne ešte horšie.

„Ach jaj, mám to ja ale starosti,“ povzdychol si Ivan nešťastne, keď sa vrátil do malej a útulnej pobočky pošty, ktorú spravoval. Nad hrnčekom čaju mu kvaplo pár horkých chlapských sĺz.

„Už ako malý som si tak veľmi prial byť poštárom. Maľoval som vlastné známky, vyrábal susedom schránky na listy z kartónu, na všetky karnevaly som s hrdosťou nosil poštársku uniformu a čiapku. Keby som len býval vedel, aké to bude…“ premýšľal nahlas a v hlave sa mu vynárali desivé scény z posledných dní.

Ako vyzeral život poštára? Divoké psy, čo naňho útočia spoza bránok, agresívny gunár pani Novákovej, ktorý ho cez plot ďobe do topánok, kocúry, capy, oslíky aj zakrpatené prasiatko. Ani jedno zviera mu jeho prácu neuľahčovalo. Navyše sa nemohol k nikomu dozvoniť. Ľudia večne nie sú doma, nepreberajú poštu a potom sa na neho zlostia,…