O sčítanom pirátovi

Za deviatimi vlnami a deviatimi ostrovmi posiatymi palmami sa kdesi v rozbúrených morských vodách pohupovala loď. Nebola to žiadna rybárska bárka, ale obrovský pirátsky koráb plný desivých pirátov. Každý z nich ako správny korzár nosil klobúk, pásku cez oko alebo drevenú nohu.

Všetci budili takú hrôzu, že sa im ostatné plavidlá vyhýbali na míle ďaleko. Všetci až na jedného. Volali ho Theo. Nemal pirátske meno, pásku cez oko ani drevenú nohu, dokonca ani klobúk. Mal iba hlavu plnú príbehov, ktoré objavil v ulúpených knihách.

Ako jediný z celej posádky vedel čítať. Niekoľkokrát sa to pokúšal naučiť aj ostatných, ale odpoveďou mu bol vždy hurónsky smiech sprevádzaný poznámkou, že pirát nikdy nečíta. Aj on by si vraj mal nájsť inú, typicky pirátsku zábavu – napríklad karty. Lenže Thea zo všetkého najviac lákali knihy. Preto často sedával sám na palube s nosom zastrčeným do nejakého dobrodružného diela.

Jedného dňa vyrušilo Thea od ďalšieho z napínavých príbehov rázne poklepanie po pleci. Bol to sám kapitán.

„Vieš, ako neznášam zaháľanie. Tie tvoje báchorky nikdy na nič nebudú, zatiaľ čo našúpané zemiaky áno. Budeme potrebovať veľa sily, aby sme sa dostali až k pokladu. Tak sa hýb niečo robiť, ty povaľač lenivý!“ rozkázal mu.

„Do prrráce! Šup, šup! Do prrráce!“ dodal zelený papagáj usadený na kapitánovom pleci.

Cestou do kuchyne Theo premýšľal, čo všetko asi poklad ukrýva. Prial si, aby v ňom našiel aspoň jednu obrázkovú knižku. Urobila by ho šťastnejším ako všetko zlato a perly sveta.

„Aký myslíš, že ten poklad bude?“ opýtal sa kamaráta Billa.

„Netuším, ale dúfam, že plný drahokamov. Podľa mapy nás k nemu čaká veľmi nebezpečná cesta.“

Plavili sa ďalšie tri dni. Theo schovaný vo svojej kajute práve listoval v rozprávkovej knihe, keď zrazu začul na palube rozruch. Vykukol von a zbadal …