Posledný zimný cencúľ

Lenivé zimné slnko sa vyštveralo na oblohu. Roztvorilo náruč a zahľadelo sa dolu, na malý drevený domček. Na jeho odkvape sa práve prebral cencúľ.

„Dobré ráno!“ zvolal cencúľ dobrosrdečne, keď rozlepil obe oči.

Odkvapová rúra sa na ten zvuk trochu zatriasla a rozospato zašepkala: „Čo sa deje? Kde sa tu ty berieš?“

„Konečne som tu! Vari si sa na mňa netešila?“ opýtal sa cencúľ urazene, zatiaľ čo žmurkal do ranných slnečných lúčov.

„Nuž, vidím, že si tu,“ zívala ospalá rúra, „ale nevieš, že zima sa pomaly chýli ku koncu? Prišiel si neskoro. Zimu si už zmeškal.“

„To-to predsa nie je možné,“ koktal cencúľ zmätene a snažil sa zavŕtať hlbšie do studeného plechu, „veď som sotva prišiel! Prečo ste ma nezavolali skôr? Tak veľmi som sa tešil!“

„Zaspal si, chlapče. Jednoducho si zaspal,“ ozvalo sa slnko z oblohy. „Dnes som ešte unavené, nechce sa mi hriať, ale zajtra už predvediem riadnu páľavu. Uži si posledný deň zimy!“ zazubilo sa.

Cencúľu stiekli po čele dve ustarostené kvapky. Čo teraz? Tak dlho sa tešil na zimu a nakoniec ju prespal?

Zachmúril sa, ale vtom dostal nápad. Usmial sa, napol všetky sily, ktoré vo svojom cencúľovom tele našiel, a začal rásť. Čím silnejšie slnečné lúče hriali, tým viac sa naťahoval.

„Aha, mami, cencúľ!“ ozvalo sa a vzápätí cencúľ trafila snehová guľa. A potom ďalšia. A ďalšia.

Cencúľ sa zo všetkých síl držal odkvapovej rúry a ani za nič sa nepustil. Mal pred sebou jediný deň a rozhodne sa nehodlal dať zhodiť na zem. Ale čo by to bolo za zimu, keby sa aspoň trochu nepohral s deťmi?

„Naozaj je to cencúľ,“ povedal mužský hlas a cencúľ pocítil jemný dotyk ľudskej ruky. Ten hlas poznal – patril ockovi, ktorý v drevenom dome býval. Ľahučko cencúľ pohladil, ale neodlomil ho. Len…