Kamaráti z Krajiny večnej zimy

Kdesi ďaleko, v čarovnej Krajine večnej zimy žil tučniak Oliverko. Spoločnosť mu každý deň robil jeho najlepší kamarát – tuleň Mimo. Spolu sa hrali, chodili do školy a vymýšľali rôzne huncútstva.

Všetci obyvatelia Krajiny večnej zimy už vedeli, že tí dvaja sú nerozluční. Oliver a Mimo spoločne raňajkovali ryby, naháňali snežné vločky. Bola to dokonalá dvojica.

Ich priateľstvo znamenalo pre Oliverka veľmi veľa. Ale jedno ráno sa tuleň Mimo počas zvyčajnej naháňačky správal trochu zvláštne.

„Stalo sa ti niečo?“ vyzvedal tučniačik.

„Nie, nie, nič sa nestalo,“ odpovedal tuleň nervózne. „Myslím, že už musím ísť domov.“

Oliverkovi sa to celé nepozdávalo. Tuleň takéto správanie nemal vo zvyku.

„Čo také sa mohlo stať?“ uvažoval. „Čo ak predo mnou niečo tají? Pôjdem za ním a budem ho sledovať!“ povedal si.

Keď sa za kamarátom potajomky vydal, všimol si, že Mimo ide domov celkom inou cestou než obvykle. Keď zastal, aj Oliverko ostal stáť za kopou snehu a pozoroval, čo sa bude diať.

Nejaký čas sa nedialo nič. Tučniačik netrpezlivo prešľapoval z nôžky na nôžku, keď zrazu zbadal, ako k tuleňovi pribehol malý ľadový medveď. Mimo ho privítal vrúcnym objatím. Po chvíli sa začali hrať na naháňačku.

Oliverko v tom okamihu pochopil, prečo sa tuleň správal tak divne.

„To nie je fér!“ zvolal bezmocne a rozplakal sa.

Medvedík a tuleň si až vtedy všimli tučniačika, ako vykukuje spoza kopy snehu.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Mimo prekvapene.

Oliverko začal habkať. „No… ja… ja som… ja som ťa sem sledoval, pretože si sa ráno správal čudne. A potom som ťa uvidel s tým medvedíkom. Prečo si mi nepovedal, že máš nového kamaráta? Myslel som si, že najlepší kamaráti sme my dvaja!“

„Bál som sa ti o tom povedať,“ priznal Mimo. „Myslel som si, že…