Agátka a Margarétka v botanickej záhrade

Agátka a Margarétka sú dve malé sestričky-dvojičky. Vedia už chodiť aj rozprávať a spoločne spoznávajú svet.

Dnes dievčatká stáli pred vysokou bránou a s úžasom hľadeli dovnútra. Mamka ich vzala na výlet do botanickej záhrady. Všade naokolo sa rozprestierali obrovské stromy, farebné kvety a záhony plné podivných rastlín.

„Mami, aké sú tie stromy veľké! Vyzerajú ako obri!“ vykríkla Agátka a zaklonila hlavu, až sa skoro prevrátila.

„Áno,“ prikývla mamka s úsmevom. „Volajú sa sekvoje. Sú to jedny z najväčších stromov na svete. Takže naozajstné stromové obry.“

„Sekvojkoje?“ zopakovala Margarétka a zatvárila sa dôležito.

„Sekvoje, vraví sa sekvoje,“ opravila ju mamka.

„A vedia tí obri aj hovoriť?“ zaujímalo Agátku. „Určite rozprávajú veľmi pomaly, keď sú takí veľkí.“

„A možno majú hlboký hlas ako dedko!“ pridala sa Margarétka a snažila sa napodobniť dedkov hrmotný tón: „Ho, ho, ho! Ja som starý strom!“

Mamka im však vysvetlila, že „obrami“ sa nazývajú len preto, aké sú vysoké. Inak sú to stromy ako všetky ostatné a hovoriť nedokážu.

V jednom zo skleníkov obďaleč stála pani sprievodkyňa a deťom i dospelým ukazovala zaujímavé rastliny. Dievčatká s mamkou podišli bližšie. Práve opisovala zvláštnu rastlinu v kvetináči.

„Toto je mucholapka podivná. Chytá hmyz do svojich listov.“

„Hí, muchopapka,“ zhíkla Agátka.

„Áno, vlastne mucho-papká. Ale správne sa volá mucholapka,“ reagovala pani sprievodkyňa so smiechom.

Margarétka si zvedavo obzerala rastlinku, ktorá vyzerala, akoby mala ostré zuby. „To je ale strašidelný kvietok, a ešte aj zubatý!“

„Ale dokáže si uloviť vlastné raňajky,“ poznamenala mamka.

„A čo raňajkujú ostatné kvietky? Chlebík s džemom ako my?“ premýšľala Agátka.

„Nie, ony pijú vodu a berú si potravu zo zeme cez korene,“ objasnila jej pani sprievodkyňa.

„Spomeň si, ako polievame kvietky v našej záhrade,“ povedala mamka. „Dávame im tak vodu, aby neboli smädné. Rastlinky sa nevedia…