Popoluška

Kedysi dávno-pradávno, v kraji, kde sa v diaľke vynímal majestátny kráľovský zámok, žil jeden muž. Odvtedy, čo prišiel o svoju milovanú manželku, ubehlo už niekoľko rokov, a jemu tak zostala len prekrásna dcéra, ktorú mal nadovšetko rád a ktorú sa snažil vychovávať, ako najlepšie vedel. Mala láskavé srdce, rovnako ako jej mamička, a do hocakej roboty sa s radosťou pustila a každému vždy ochotne pomohla.

Jej otec sa však práve chystal po druhýkrát oženiť. Jeho nastávajúcou bola pyšná a zlomyseľná horenoska, ktorá sa pred svojím novým mužom večne pretvarovala, a tak ju považoval za dobrú a milujúcu ženu. No len čo bolo po svadobných ceremóniách, ukázala sa jej pravá tvár – povýšenecká a nenávistná. A, žiaľ, ani jej dve dcéry, Nina a Lena, neboli o nič lepšie. Akákoľvek práca sa im doslova hnusila a obidve trávili najviac času pred zrkadlom.

Macocha sa k nevlastnej dcére správala od prvého dňa nepekne a bezcitne. Nemohla totiž zniesť, že bola krajšia a šikovnejšia než jej dve dcéry. Všetky tri si z nej razom urobili slúžku; nielenže ich všetky musela obskakovať, česať a starať sa o ne, akoby boli nejaké kráľovné, ešte k tomu jej dávali len tú najhoršiu a najšpinavšiu robotu. A tej bolo zakaždým toľko, že z domu za celé dni takmer ani nevyšla. Raz musela hromadu špinavých riadov umývať, potom dlážku zmývať, variť, šiť alebo kozub vyzametať, takže tvár mala neustále ufúľanú od popola. Ani to jej však na kráse neubralo.

„Dievčisko špinavé, pozri sa, ako zas vyzeráš! Ešte aj šaty máš celé od popola! Vyzeráš ako Popoluška,“ povedala jej raz macocha a od toho dňa ju už len takto volali. Ba dokonca niekedy aj škaredšie – Popoluša.

Nevlastné sestry jej ihneď všetky pekné šaty zhabali a nechali jej len dvoje staré. Ešte aj z vlastnej izby ju…