Pinocchio

Geppetto sa volal jeden starý rezbár, ktorý sa živil vyrábaním drevených hračiek. Práca mu šla naozaj odruky – takého šikovného rezbára nebolo široko-ďaleko. Bol však osamelý, nemal nikoho, len jedného nezbedného kocúra, ktorého volal Figaro. Nuž ale to nebola ľudská bytosť.

Geppetto na staré kolená ľutoval len jednu jedinú vec, a to že nemal synka ani dcérku, ktorí by ho robili šťastným.

Keď raz pri prechádzke v lese uvidel krásny kus dreva, hneď vedel, že z neho bude skvelá bábka. Drevo odpílil a ešte v ten deň sa doma pustil do práce. Veľmi sa tešil, keď dielo dokončil, pretože bábka vyzerala úplne ako živá. Vedela hýbať ručičkami aj nožičkami a mala ušité krásne oblečenie. Geppetto bol s prácou spokojný a Figaro vedľa neho veselo krútil chvostom a spokojne mraučal.

„Nazvem ťa Pinocchio!“ nadšene zvolal Geppetto a položil dreveného chlapca na skrinku vedľa svojej postele.

Keďže bol už neskorý večer, Geppetto sa chystal spať. Všade vládla tma, a tak sa starec zahľadel z okna do noci.

„Figaro, pozri, aká nádherná obloha,“ zobral na ruky kocúra a spoločne hľadeli na nočnú oblohu plnú hviezd.

„Ach, toľká škoda, že mi nebol dopriaty syn. Keby tak bol Pinocchio živý a nie len z dreva vystružlikaný,“ modlil sa k svojej hviezde, ktorá zakaždým najväčšmi na oblohe svietila. Veril, že je to jeho šťastná hviezda. A veruže aj bola.

V ten večer, keď boli všetci v krajine snov, zostúpila tá šťastná hviezda z oblohy a za jasného svitu mesiaca sa premenila na vílu. Magická víla pristúpila k Pinocchiovi a vyriekla: „Vrúcnej duši prianie splním, z neživého živé spravím!“

Zamávala čarovnou paličkou a Pinocchiovi dala život.

Keď sa tak stalo, Pinocchio pomaly otvoril očičká a vystrel pred seba opatrne najskôr jednu rúčku.

„Som živý,“ konštatoval prekvapene, „som skutočný chlapec!“ Postavil…