Pinocchio

Geppeto, tak sa volal jeden starý rezbár, ktorý sa živil vyrábaním drevených hračiek. Práca mu šla naozaj od ruky - takého šikovného rezbára nebolo široko-ďaleko. Avšak bol osamelý, nemal nikoho, len jedného nezbedného kocúra, ktorého volal Figaro. Nuž, to ale nebola ľudská bytosť.

Geppeto na staré kolená ľutoval len jednu jedinú vec, a to to, že nemal synka ani dcérku, ktorí by ho robili šťastným.

Keď raz pri prechádzke v lese uvidel krásny kus dreva, hneď vedel, že z neho bude skvelá bábka. Drevo odpílil a ešte v ten deň sa doma pustil do práce. Veľmi sa tešil, keď dielo dokončil, pretože bábka vyzerala úplne ako živá. Vedela hýbať ručičkami aj nožičkami a mala ušité krásne oblečenie. Geppeto bol s prácou spokojný a Figaro vedľa neho veselo krútil chvostom a spokojne mraučal.

„Nazvem ťa Pinocchio,“ nadšene zvolal Geppeto a položil dreveného chlapca na skrinku vedľa svojej postele.

Keďže bol už neskorý večer, Geppeto sa chystal spať. Všade vládla tma, a tak sa starec zahľadel z okna do noci.

„Figaro, pozri, aká nádherná obloha,“ zobral na ruky kocúra a spoločne hľadeli na nočnú oblohu plnú hviezd.

„Ach, toľká škoda, že mi nebol dopriaty syn. Keby tak bol Pinocchio živý a nie len z dreva vystružlikaný,“ modlil sa ku svojej hviezde, ktorá zakaždým najväčšmi na oblohe svietila. Veril, že je to jeho šťastná hviezda. A veruže aj bola.

V ten večer, keď boli všetci v krajine snov, zostúpila tá šťastná hviezda z oblohy a za jasného svitu mesiaca sa premenila na vílu. Magická víla pristúpila k Pinocchiovi a vyriekla: „Vrúcnej duši prianie splním, z neživého živé spravím!“

Zamávala čarovnou paličkou a Pinocchiovi dala život.

Ako sa stalo, Pinocchio pomaly otvoril očičká a vystrel pred seba opatrne najskôr jednu rúčku.

„Som živý,“ povedal prekvapene, „som skutočný chlapec!“ Postavil sa a začal radostne poskakovať po izbe.

„Pinocchio, dávaj si však pozor!“ varovala ho víla. „Ozajstným chlapcom zostaneš, len ak budeš úprimný, čestný a odvážny. Musíš rozoznať zlé od dobrého a pomáhať Geppetovi, keď to bude potrebovať.“

„Ale ako mám vedieť, čo je správne a čo nie?“ zmätene zažmurkal na vílu.

„Teraz už máš vlastnú dušu, preto sa rozhoduj rozumne,“ dopovedala, zmizla preč a ostalo po nej len pár iskričiek.

Pinocchio ticho víle poďakoval a netrpezlivo čakal, kým vyjde slnko a príde nový deň.

Keď sa Geppeto ráno prebudil, Pinocchio ho hneď pozdravil: „Dobré ráno, otecko.“

Geppeto sa zmätene poobzeral po izbe, ale nezbadal nikoho, komu by mohol hlas patriť.

„Tiež si to počul, Figaro?“ prihovoril sa kocúrovi, ktorý len prikývol.

„Tu som. Ja rozprávam,“ pokračoval Pinocchio.

„To nie je možné! Vari ešte snívam?!“ čudoval sa Geppeto.

„Som tvoj vytúžený syn! Tvoje želanie sa splnilo, otecko,“ zvolal nadšene chlapec.

Aj keď tomu Geppeto stále nemohol uveriť, veľmi sa potešil. Ihneď zobral chlapca do náručia a vrúcne ho objal. Celý dom bol odrazu plný radosti.

Neprešlo ani veľa dní a Pinocchiovi sa zažiadalo ísť do školy.

„Otecko, chcel by som byť normálny chlapec. Chcel by som sa naučiť čítať, písať a počítať, aby som ti mohol pomôcť zarábať peniaze," vravel starému Geppetovi.

Starý rezbár sa potešil, že má šikovného a múdreho syna, avšak na učebnice nemal dostatok peňazí. Nerozmýšľal dlho, predal svoju obľúbenú pletenú vestu a za utŕžené peniaze kúpil synovi veci do školy.

Keď mu otec podával do rúk knihy, Pinocchio sa začudovane pýta: „Ale kde máš svoju vestu?“

„Už som ju nepotreboval,“ zaklamal a usmial sa na chlapca, „tu máš, nech ti dobre poslúžia.“

Pinocchio bol veľmi vďačný a od radosti sa hodil Geppetovi okolo krku.

Nadišlo ráno a Pinocchio sa veselo vybral na cestu do školy. Ako tak išiel, započul spoza kríkov hlasnú hudbu. Lepšie sa pozrel a zbadal veľký farebný stan. Ako každý malý chlapec, aj Pinocchio bol veľmi zvedavý, a tak sa vybral za zvukmi hudby. Onedlho zistil, že je to cirkus.

„Prosím vás, ako sa môžem dostať dnu?“ spýtal sa vysokého muža pred cirkusom.

„Musíš si kúpiť lístok,“ prehovoril muž hrubým hlasom.

„Nemám žiadne peniaze, len tieto knihy,“ ukázal ich mužovi. Ten si ich zobral a podal Pinocchiovi farebný lístok.

„Teraz už môžeš vojsť,“ pustil ho dnu.

Pinocchio sa predral cez dav ľudí až úplne dopredu a nestačil oči vyvaľovať. Na pódiu prebiehala bábková hra. Dve drevené figúrky tancovali vďaka tenkým lankám, ktoré mali upevnené na nohách a rukách. Pinocchio nevydržal a pridal sa k nim. S nadšením spolu tancovali, akoby objavil starých kamarátov. Ľudia začali jasať a hádzali na pódium peniaze. Keď to zbadal majiteľ cirkusu, hneď si uvedomil, že drevená bábika, ktorá tancuje sama od seba, mu môže priniesť veľa peňazí. Po predstavení zobral Pinocchia a zamkol ho do klietky.

„Pane, prosím. Nenechávajte ma tu! Musím ísť do školy,“ kričal na muža v drahých šatách.

„Čože to hovoríš? Prečo si u mňa v cirkuse, keď máš byť v škole?“ zmätene sa pýtal muž.

„Som totiž skutočný chlapec, nie drevená bábka. Predal som svoje knihy, aby som videl vaše predstavenie. No teraz to veľmi ľutujem,“ vysvetľoval sklamane. Už si uvedomil, akú chybu vlastne spravil.

„Ach, chlapče! Tu máš mince, kúp si nové knihy a dávaj si na seba pozor. Nie každý je taký dobrák, ako ja,“ varoval ho muž a pustil Pinocchia z klietky von.

„Ďakujem, ďakujem, pane,“ s úsmevom sa lúčil Pinocchio a ponáhľal sa do školy.

,,Tentokrát som mal šťastie a uvedomil som si, čo je správne," povedal si Pinocchio.

Netrvalo dlho a cestu mu skrížila líška.

„Kamže to ideš?“ prihovorila sa a obtočila sa mu okolo nôh.

„Do školy predsa,“ s úsmevom odvetil Piniocchio a kráčal ďalej.

„Škola je zbytočná. Načo chodiť do školy, keď môžeš mať všetko, čo len chceš, a nemusíš sa ani učiť,“ motala mu hlavu.

„Ako to myslíš?“ zastal a prekvapene na ňu hľadel.

„Poď so mnou. Ukážem ti miesto, odkiaľ nikdy nebudeš chcieť odísť,“ zišla z cesty a zamierila k blízkemu lesíku. Pinocchio ju mlčky nasledoval a počúval, ako mu líška rozpráva o tom kúzelnom mieste. Nevedel sa dočkať a keď konečne dorazili na miesto, presvedčil sa, že mu neklamala. Všade boli sladkosti, lízanky, čokolády, cukríky a hračky. Ale aj deti v jeho veku, samí noví kamaráti. Veľmi sa potešil a ihneď sa rozbehol za chlapcami.

Ani nevedel ako a ubehlo niekoľko hodín. Pomaly sa zvečerievalo a Pinocchio sa stále zabával s chlapcami. Na ustarosteného Geppeta si vôbec nespomenul.

Bolo už prítmie, keď sa konečne na chvíľku zastavil. Mal akýsi zvláštny pocit, akoby mal niečo na hlave. Chytil si ušká a cítil, že sú veľké a chlpaté. Postavil sa a rýchlo utekal k najbližšiemu zrkadlu. V ňom uvidel, že má odrazu chvost a somárie uši. Nevedel, čo sa deje, no bolo mu jasné, že to musí zastaviť. Kam sa to len dostal? Ako to, že sa mení na somárika? Opäť sa dal zlákať na nesprávne chodníčky, opäť sa nechal oklamať a nerozoznal, čo je správne. Za to všetko vinil prefíkanú líšku, aj keď pravda bola, že za to mohol jedine on.

Začal utekať, no dozorcovia, ktorých si predtým ani nevšimol, ho začali naháňať a snažili sa chytiť. Utekal, čo mu jeho drevené nohy stačili. Keď konečne vyšiel zo začarovaného lesa, uši aj chvost mu razom zmizli. Pinocchio však neprestával bežať. Bál sa ako nikdy pred tým, no chcel zistiť, či ho muži ešte stále prenasledujú, a tak na chvíľu zastal a obzrel sa.

V tej chvíli si všimol, že stojí na rozhraní mora a pevniny. Nebol ďaleko od prístavu, ani od mesta. Keď začul za sebou hlasy a kroky, neotáľal a skočil do vody. Chvíľu plával a keďže bol vyrobený z dreva, ľahko sa udržal nad vodnou hladinou. Z ničoho nič sa však pred ním ocitla veľryba. Videl najmä obrovské ústa, z ktorých už nevedel vyplávať. Ham, zhltla ho ako malinu. Spadol až do jej brucha, kde na veľké prekvapenie zbadal chudáčika Geppeta.

Ten sa do veľryby dostal pri hľadaní svojho jediného syna, ktorý sa dlho nevracal zo školy. Keď už prehľadal pevninu, povedal si, že to skúsi na mori. A tam narazil na túto obludu.

„Otecko? Si to ty?“ hodil sa Geppetovi okolo krku.

„Čo tu robíš, Pinocchio? Kde si bol?“ pýtal sa Geppeto, zatiaľ čo pevne objímal chlapca.

„Keď som ráno kráčal do školy, ktosi ma potiahol za ruku a zobral preč. Nevedel som nič urobiť,“ začal klamať Pinocchio, no ešte ani nestihol dopovedať a jeho nos sa odrazu poriadne predĺžil. Nevedel, čo sa deje, a tak klamal ďalej. „Neskôr zistili, že som z dreva a rozhodli sa ma hodiť do vody,“ dokončil a jeho nos ešte viac narástol. Vydesene sa zaň chytil oboma rukami.

„Si si istý, že to naozaj bolo takto?“ neveriacky sa ho opýtal Geppeto.

„Áno, bolo,“ opäť zaklamal Pinocchio. Avšak nos opäť rástol a už bol taký dlhý, že kvôli nemu ani poriadne nevidel.

Akýsi hlas v hlave mu našepkával, že klamať sa nepatrí. A tak Geppetovi vyrozprával všetko tak, ako sa skutočne stalo. Veľmi sa za svoje správanie hanbil, no vedel, že musí povedať pravdu. A mal sa veru za čo hanbiť! Ako sa Pinocchio po pravde k všetkému priznal, noštek sa mu opäť zmenšil. Teraz ale museli vymyslieť, ako sa dostanú z brucha veľryby von. Okolo seba videli vraky starých lodí a rôzne stratené predmety, ktoré už veľryba požrala. Pinocchiovi napadla skvelá myšlienka.

„Otecko, čo keby sme založili oheň? Dym by rozdráždil veľrybu, takže by si potom musela kýchnuť. A to by bola naša cesta von,“ navrhol natešene.

„Dúfajme, že to vyjde, synak. Nuž, hor sa do roboty,“ zahlásil Geppeto.

Ako Pinocchio povedal, tak aj bolo. Založili oheň, veľryba si kýchla a vystrelila ich až na breh. Otec so synom sa objali a tešili sa, že mali obrovské šťastie a dostali sa opäť na slobodu.

Večer sa v ich domčeku objavila víla a zaujímala sa, ako sa Pinocchiovi darilo.

„Nie veľmi dobre, nechal som sa zlákať. Nerozoznal som, čo je správne a klamal som,“ povedal Pinocchio, pozerajúc smutne do zeme. Myslel si, že ho víla premení znova na nemú bábku.

„Veru, Pinocchio, urobil si veci, ktoré neboli správne. Ale teraz si tu, živý a zdravý. Chvíľu to trvalo, kým si zistil, čo je správne. Bol si odvážny a úprimný. Prišiel si na to, že lož nie je cesta, po ktorej sa chceš vydať, však?“ pýtala sa víla.

„Nie, nie je. Prosím, nepremieňajte ma späť na drevo,“ prosíkal sklamaný chlapec.

„Neboj sa. Celý život sa učíme rozoznávať dobro a zlo. Dnes si zistil, že svet nie je dokonalý, a tak si sa stal skutočnou ľudskou bytosťou,“ povedala víla a namierila svoj čarovný prútik na Pinocchia, ktorý sa razom premenil na skutočného chlapca z mäsa a kostí.

Pinocchio sa z vlastných chýb poučil. Vedel, že nemôže veriť každému, koho stretne, a Geppeto bol taký šťastný, že ani nevedel, ako sa má víle poďakovať. Splnil sa mu jeho najväčší sen – mal syna, Pinocchia.