O zajkovi, ktorý sa bál čistenia zúbkov

Svitlo slnečné ráno a malý zajačik Oliver pomaličky otvoril žiarivé modré očká. Noštek mu pošteklili ranné lúče slniečka. Spolu s ním sa prebúdzal celý les, v ktorom žili všetci jeho kamaráti.

Zvieratká sa stretávali každé ráno a každý večer pri potôčiku, čo ich lesom pretekal. Spolu sa najedli, porozprávali, zasmiali a s príchodom večera si vyčistili zúbky. Všetky zvieracie rodiny sa na tieto stretnutia tešili. Zajace, veveričky, dokonca aj tie najmenšie myšky spolu trávili čas.

Aj zajko Oliver, ten malý zvedavec v svetlohnedom kožúšku, sa so svojimi kamarátmi rád stretával a hrával. Jedna vec mu však naháňala strach. Bolo to umývanie zubov.

Zatiaľ čo ostatné zvieratká si poctivo umyli zúbky ako každý deň, Oliverko sa tajne vykradol preč, aby sa tejto úlohe vyhol.

Keď sa zajko na druhý deň ráno zobudil, trochu neisto si prezrel zúbky v odraze hladiny potôčika. Nezbadal žiadnu zmenu. Boli stále biele ako obvykle. Dokonca ani mamka s ockom si nič nevšimli. Oliverko si vydýchol. „Neviem, prečo ma všetci do toho čistenia tak nútia. Veď zúbkom sa nič nestalo,“ zašomral si sám pre seba.

Dni pomaly ubiehali a zajko sa každé ráno a večer umývaniu zúbkov šikovne vyhýbal. Rodičom sľuboval: „Umyjem si ich, hneď ako sa dohrám s kamarátmi!“ Inokedy zas: „Umyjem si ich, len čo dojem večeru!“

No svoj sľub nikdy nedodržal. Čistenie zúbkov sa mu zdalo zbytočné. Veď si nikto nič nevšimne! A tak to každý deň odkladal a odkladal.

Ale plynuli dni a týždne a Oliverkov úsmev sa postupne menil na smútok. Čoraz viac zvieratiek sa s ním nechcelo rozprávať ani hrať. Jeho zúbky už dávno neboli biele a z papuľky mu vychádzal nepríjemný zápach. Rozbehol sa teda k potoku a vyceril zúbky, aby si ich obzrel na vodnej hladine. Nemohol uveriť vlastným očiam…