Leňochod superhrdinom

Bol raz jeden leňochod, ktorý celé dni iba vylihoval a hompáľal sa na stromoch. Nič sa mu nechcelo a potrava mu priam skákala do úst. Mal pohodlný život, no jedného dňa si povedal, že ho to už nudí a chcel by zažiť aj niečo vzrušujúcejšie. Zašiel preto za pralesnou dažďovou vílou, aby mu pomohla stať sa superhrdinom.

„Dažďová víla, pomôž mi, prosím. Už ma nebaví len vylihovať na strome, tráviť jeden list dlhých tridsať dní a špárať sa v nozdrách,“ lamentoval leňochod Teodor.

„A čo by si chcel robiť? Každé zviera v džungli má svoju úlohu. Levy naháňajú svoju večeru, vtáky lietajú po oblohe… A ty celé dni oddychuješ v korunách stromov. Môžeš byť rád, že máš taký pokojný, nezaujímavý život,“ odvetila víla.

„Už ma omrzelo pohybovať sa rýchlosťou tri metre za minútu. Jediná vzrušujúca vec, ktorú zažijem, je, že raz za týždeň idem na záchod,“ bedákal Teodor. „Prosím, pomôž mi stať sa superhrdinom. Budem zachraňovať zvieratká v dažďovom pralese a všetci ma budú obdivovať. Hneď sa budem cítiť lepšie.“

„No neviem, Teodor, narodil si sa ako leňochod a nemáš v povahe robiť takéto záchranné akcie. Ale keď tak veľmi túžiš po zmene, môžeš si na jeden deň vyskúšať, aké je byť superhrdinom. Od zajtrajšieho rána budeš mať superschopnosti,“ zľutovala sa nad ním víla a mávla čarovnou paličkou.

Leňochod sa tak veľmi tešil, až od vzrušenia nemohol zaspať.

Hneď zrána však započul kvíliacu rybku, ako volá o pomoc. „Haló, pomôže mi niekto? Nemôžem nájsť svoje deti. Niekam mi odplávali a ja ich hľadám už hodinu,“ zavzdychala.

Leňochod sa práve prebudil po nevyspatej noci a popretieral si oči. „Čo to, kto to hovorí?“ zahundral.

„Tak pomôžete mi, prosím?“ kričala rybka dole v rieke.

Leňochod sa otočil za hlasom a zistil, že jeho pohyb je zrazu o…