Tri stromy

V malej dedine žili chudobní rodičia, ktorí mali troch synov. Dvaja starší bratia boli chytrí a prešibaní, no do práce sa im veľmi nechcelo. Ten najmladší nebol príliš bystrý, no zato bol dobrák a ani odvaha mu nechýbala. Každý ho však prezýval buď hlupákom, alebo peciválom.

Jedného rána si otec zavolal všetkých troch synov a takto im hovorí: „Synovia moji, už z vás veru vyrástli poriadni junáci. Vidíte sami, že nemáme toho veľa a v akých skromných podmienkach tu žijeme. Choďte vy radšej do sveta a tam vyskúšajte šťastie a pohľadajte si pekné nevesty.“

A tak sa všetci traja hneď na druhý deň vybrali do šíreho sveta. Kráčali spolu už hodný čas nevedno kam, až sa odrazu ocitli na rázcestí. Na chvíľu sa teda zastavili a hútali, kadiaľ pôjdu ďalej.

Starší bratia navrhli, že oni sa vydajú po dvoch širokých rovných cestách a najmladšieho brata poslali úzkou lesnou cestičkou.

Nuž teda poslúchol svojich bratov a pustil sa zarasteným chodníkom cez hustý tmavý les. Trmácal sa, chudák, lesom, celý doškriabaný, keď tu zrazu veľká lúka pred ním. A priamo uprostred tej lúky stáli tri mohutné stromy. Vybral sa teda k nim, že si pod nimi v príjemnom chládku trochu oddýchne.

Ako tam tak sedí a rozhliada sa vôkol seba, zazrie neďaleko veľkú hromadu skál a v nej akýsi vchod. Zvedavosť ho premohla, až sa tam napokon vybral pozrieť. Ej veru, zrak ho neklamal! Vošiel cez vchod dnu, no zaraz ho premohol poriadny strach a srdce mu bilo ako odušu. Zvedavosť bola predsa len silnejšia, a tak išiel úzkou chodbou ďalej. Potom zazrel akési svetlo a sklenené dvere. Vošiel cez ne do malej izbičky, v nej prestretý stôl a vedľa neho posteľ. No nebolo tam živej duše.

Mladík bol po dlhej ceste vyhladnutý, a tak sa schuti pustil do pripraveného…