Hopsa, horsa – zem, otvor sa!

Dvom bratom jedného dňa umrel otec. No dedičstvo, ktoré po ňom ostalo, si nerozdelili spravodlivo. Starší si zobral ovce, kone, voly aj všetky statky. Mladšieho brata vysťahoval do vedľajšej chalupy a nechal mu len to, čo už sám nechcel: omrvinky, zvyšky a pár biednych volkov.

Aby mladší brat hladom nepomrel, chodil na tých biednych voloch do hory rúbať javory. Z javorového dreva doma vyrábal lyžice a taniere, ktoré potom na trhoch predával. Aj sa mu celkom dobre darilo, kým javory v hore boli a mal z čoho výrobky stružlikať.

Jedného dňa však prišiel do hory a nikde nevedel poriadny javor nájsť. Ako tak chodil nešťastný krížom-krážom, začul nejaké kroky. Rýchlo sa schoval a o chvíľu čo nevidí? Dvanásť statných chlapov, zbojníkov, a každý z nich mal plné vrece prehodené na pleci. Zastali pred akousi skalou a jeden z nich zvolal: „Hopsa, horsa – zem, otvor sa!“

Zem sa s veľkým hrmotom zatriasla, skala zapraskala a otvorila sa. Všetci nahádzali vrecia do otvoru v skale a ten istý chlap potom zvolal: „Hopsa, horsa – zem, zatvor sa!“

Zem sa zatriasla, skala zapraskala, zatvorila sa a chlapi odpochodovali tam, odkiaľ sa vzali.

Rezbár neotáľal dlho. Chvíľu počkal, kým bude vzduch čistý, a keď už nikde ani živej duše nebolo, postavil sa sám pred tú skalu a zvolal: „Hopsa, horsa – zem, otvor sa!“

Zem sa zatriasla, skala zapraskala a otvorila sa. Vošiel dnu a toľko bohatstva, čo ho tam čakalo, jakživ nevidel. Našiel aj tých dvanásť vriec, čo tam zbojníci pozhadzovali, a namojveru boli plné zlatých dukátov. Ponosil ich pekne po jednom na rebriniak, a keď aj posledné vrece bolo na voze naložené, zvolal: „Hopsa, horsa – zem, zatvor sa!“

Zem sa zatriasla, skala zapraskala a zatvorila sa. Popohnal svoje volky…