Dlhý, Široký a Bystrozraký

Bolo raz jedno kráľovstvo a v ňom žil kráľ so svojou jedinou dcérou. Tá bola krásna a bystrá, ale veľmi prieberčivá. Z blízka aj z ďaleka chodili za ňou princovia na pytačky, lenže ani jeden sa jej nezapáčil.

Jedného dňa povedala: „Vezmem si len toho, kto ma tri dni a tri noci v mojej komnate ustráži a nedovolí mi ujsť. Ale ten, komu ujdem, bude o hlavu kratší.“

Utrápený kráľ len svojou kráľovskou hlavou krútil, no jeho dcéra inak ani počuť nechcela. Schádzali sa princovia aj kniežatá z celého sveta, ale bystrá princezná každému napokon ušla.

Až sa jedného dňa mladý kráľovič Martin dopočul o akejsi princeznej, ktorá sa vydá len za toho, kto ju tri dni a tri noci ustráži. Hneď sa aj pobalil na dlhú cestu a vybral sa skúsiť šťastie.

Ako tak ide a cestou si píska, zbadá pred sebou nejakého človeka. „Kamže si sa vybral?“ opýtal sa Martin.

„Idem len tak do sveta, či si na mňa nejaké šťastie nesadne,“ odpovedal vandrovník.

„A čo vieš robiť?“ vyzvedal ďalej Martin.

„Viem to, čo nikto iný nedokáže. Môžem brucho tak vypučiť, že ma aj na tej najširšej ceste nikto neobíde.“ A hneď aj začal brucho tak vypúčať, že sa nikto na cestu vedľa neho už nevmestil.

Martin len oči vyvaľuje, čo za chlapiska stretol. „A počuj, nešiel by si so mnou? To šťastie sa dvom bude ľahšie hľadať,“ navrhol mu Martin.

Široký hneď prikývol a už išli dvaja. Ako tak idú, stretnú človeka chudého ako dážďovka.

„A kamže ideš?“ prihovoril sa hneď Martin.

„Len tak do sveta, či si na mňa nejaké šťastie nesadne,“ odvetil vychudnutý vandrovník.

„A čo vieš robiť?“ vyzvedal ďalej Martin.

„Viem to, čo nikto iný nedokáže. Míľové kroky viem robiť a až k oblakom ruky natiahnuť.“ A vskutku,…