Pavúčí príbeh z hudobnej skrine

Skoro na konci ulice sa krčil starý dom. Záhradka okolo neho dávno zarástla burinou a bodľačím a cez vybité okenné tabuľky prefukoval vietor. Už roky v ňom nik nebýval.

Presnejšie, už dlho v ňom nebývali ľudia. Ale keby ste sa doň odvážili vstúpiť, zistili by ste, že je plný života. V podkroví sedávali holuby alebo vrany, v jedno leto tam dokonca hniezdila malá sova. V pivnici žili dve vypasené myši a okrem nich plejáda všelijakého hmyzu – mravce, mušky či lienky. Občas tam našiel nocľah chrúst alebo kobylka. Miesta bolo dosť pre všetkých.

V miestnosti, ktorá bola kedysi obývačkou, sa usalašili dva pavúky. Museli by ste sa pozrieť zblízka, aby ste ich rozoznali. Tá štíhlejšia, nohatejšia bola Klára a ten s tmavším bruškom sa volal Franc. Lepší príbytok si ani nemohli priať – celý deň tam vládlo príjemné prítmie a pokoj. A Klára s Francom mali pokoj a ticho najradšej na svete.

Svoje jemné pavučinky si utkali na čudesnej drevenej skrini, ktorá stála uprostred izby. To bolo ich kráľovstvo. Nevedno, načo skriňa slúžila, lebo v nej nebolo ani kúska miesta. Klára s Francom ju preliezli skrz-naskrz, ale našli samé drôty a kusy dreva.

„Tí ľudia sú ale zvláštne tvory,“ poznamenala Klára.

„Ešteže tu žiadni nie sú,“ prikyvoval Franc. „To by nám tak chýbalo.“

Dni plynuli jeden za druhým, každý rovnako tichý, rovnako temný. Jedinými zvukmi bolo občasné vŕzganie dreva a hvízdanie vetra. Len zavše tam zavítala jedna z myší, a keď vrtko prebehla po skrini, narobila riadny hrmot.

„Už aj sa prac preč!“ kvílila pavúčia dvojica. „Rušíš nám popoludňajší oddych! Také tu bolo božské ticho, kým si prišla!“

„Dobre, dobre,“ zapišťala myška urazene a zoskočila dolu. Ako ste si možno všimli, Klára ani Franc neboli práve príjemní spoločníci. Vlastne spolu vychádzali len…