Ako sa pani Edite dostalo uznania

Pani Edita niesla ťažké vedro plné mydlovej vody po schodoch na štvrté poschodie. Bolo to v ten deň snáď už stý raz. Niektorí žiaci sa, bohvie prečo, prestali prezúvať. A teraz, na prelome zimy a jari, keď sú ulice mokré a zablatené a po chodníkoch sa povaľujú zvyšky posypovej soli, sa po školských chodbách nedá prejsť suchou nohou. Pani Edite už niekoľko mesiacov pripadala jej práca nekonečná.

„Pozor!“ ozval sa chlapčenský výkrik a pani Edita len tak-tak stihla uskočiť, aby do nej uháňajúci siedmak nevrazil. Nebolo by to prvý raz. Pani Edita ho nechala prebehnúť a iba si povzdychla.

Keď utrela chodbu, pustila sa do upratovania tried. Ako vždy našla na podlahe pohádzané papieriky, v laviciach schované ohryzky z jabĺk, zospodu na stoličkách nalepené žuvačky a v umývadle nasatú špinavú špongiu na tabuľu.

Prácu upratovačky mala rada, hoci vedela, že na ňu niektoré deti hľadia trochu povýšenecky a pre iné je celkom neviditeľná. Zo začiatku ju to aj mrzelo, ale nakoniec sa naučila nevšímať si to. Za svoj život si prešla množstvom rôznych zamestnaní. Predávala v obchode s oblečením, pracovala v kancelárii pri počítači, vítala hostí na hotelovej recepcii a pomáhala veterinárnemu lekárovi v jeho ordinácii. Vlastne by už do práce nemusela chodiť vôbec. Nebavilo ju však sedieť doma. Pri upratovaní mohla premýšľať alebo si spievať a mala aspoň trochu pohybu.

Lenže dnes bol už piatok popoludní. Pani Edita celý týždeň upratovala zimno-jarnú čľapkanicu a bola z toho unavená. Nemala ani pomyslenie na pesničku. Našťastie už mala hotovo a vracala sa z horných poschodí zase dolu. Zabraná v myšlienkach si nevšimla, že bežiaci siedmak, s ktorým sa div nezrazila cestou hore, na schodoch vylial limonádu a mláku tam nechal.

Pani Edite sa naraz pošmykla noha a natiahla sa, aká dlhá, taká široká.…