Ako Majka takmer vybuchla hnevom

Bolo príjemné popoludnie. Slniečko svietilo, vtáky veselo štebotali v korunách stromov a vzduch voňal čerstvo pokosenou trávou. Deň ako stvorený na prechádzku alebo šantenie na ihrisku.

Ibaže Majke sa ten deň vôbec príjemný nezdal. Celé sa to začalo už ráno, keď jej mladší braček Kubko zbúral hrad, ktorý postavila z kociek. Neurobil to síce naschvál, ale to bolo sotva platné, keď si s tým dala toľko námahy!

Pokračovalo to, keď zavolala babička, že k nej dnes radšej na návštevu chodiť nemajú. Dostala vraj horúčku a nerada by ich nakazila. Tak Majke rodičia kúpili na popoludňajšej prechádzke aspoň zmrzlinu, aby ju utešili. Ale nie, celý ten lahodný kopček jahodovej pochúťky jej o pár metrov ďalej spadol na chodník!

To bola pre Majku posledná kvapka. Nazlostene hodila na zem aj kornútok a s krikom ho rozdupala. Po lícach sa jej kotúľali slzy ako hrachy a nedali sa zastaviť. Bolo jej jedno, že sa na ňu okoloidúci pozerajú, že jej rodičia ponúkajú novú zmrzlinu. Majka sa zlostila, veľmi sa zlostila, hnevala sa na celý svet.

„Taká veľká slečna a takto sa jeduje?“ zakrútila nesúhlasne hlavou nejaká pani v rade.

„Veď to bola len zmrzlina,“ odfrkol si pán za ňou.

Ale Majka skrátka nemohla inak. Všetko to v nej vrelo, ako keď vybuchne obrovská sopka a nedá sa jej rozkázať, aby s tým prestala. Tej sopke je úplne jedno, čo si Majka praje. Alebo čo si myslia cudzí ľudia naokolo. Čím viac toho vraveli, tým viac v dievčatku vrel hnev.

Zato ocko, ten bol úplne iný. On jediný nič nepovedal a sklonil sa k Majke, práve keď sa jej zdalo, že už nikdy nebude mať dobrú náladu.

„Pozri,“ ukázal celkom pokojne na maličké ihrisko. Vlastne to ani nebolo poriadne ihrisko – stálo pri hlavnej ceste…