Pán Hundroš a čarovná jedlička

„Fuj, zasa tie Vianoce!“ frflal Hundroš, ktorý sa práve dovliekol domov s ťažkým nákupom.

„Dobrý deň, pán sused!“ pozdravil ho pán Veselý, keď tisol do výťahu vianočný stromček.

„Komu dobrý, komu zlý,“ odvrkol Hundroš. „Vianočné trhy, veľa ľudí a ten ich spev, čo mi trhá uši! Všetci sú prehnane milí, je mi z toho zle!“ zahundral. Otočil sa a pobral sa do bytu.

Pán Veselý iba mykol plecami a s úsmevom sa ďalej venoval vianočnému stromčeku.

Ja tie Vianoce tak nenávidím! pomyslel si Hundroš. Sadol si do kresla, zapálil fajku a premýšľal. Napadlo mu, že sa pôjde radšej prejsť do lesa. Nechcel stretnúť ďalšieho nadmieru milého človeka. Našťastie, v tomto vianočnom šialenstve trávia ľudia oveľa viac času v obchodoch než v prírode.

A mal pravdu. Okrem vtákov nestretol v lese ani živú dušu. Kráčal, kráčal, až došiel na svoju obľúbenú čistinku. Tam zbadal krásnu štíhlu jedľu. Zdalo sa mu však, že ju tam nikdy predtým nevidel.

„Čo má toto znamenať?“ zamrmlal.

„Ó, ty si príšerne uhundraný!“ prehovorila zrazu jedlička veselo. „Ja som vianočná jedľa. Posiela ma sem Ježiško každé Vianoce. Mojou úlohou je roznášať lásku všade tam, kde je to potrebné. Vieš, on má na Vianoce plné ruky práce,“ vysvetlila mu. „A teraz si na rade ty!“ dodala už tichšie.

Hundroš ju však počul. Ani sa nedivil, že stretol hovoriacu jedličku, len ďalej šomral: „Ja? Ha! Na mňa to určite nefunguje! Ja som starý frfloš a tým aj ostanem!“

Vtom sa stalo niečo neskutočné. Pod konármi jedličky sa začali premietať jeho spomienky na detstvo a Vianoce. Hundroš si musel chtiac-nechtiac spomenúť aj na tie najsmutnejšie. Na to, ako bol vážne chorý, ako ho napriek sviatkom nepustili z nemocnice domov a ešte k tomu boli zakázané návštevy.

V žiare pod konármi videl…