O Mrázikovi

Kde bolo, tam bolo, za devätoro horami a devätoro riekami, stála uprostred jednej dedinky chatrná chalúpka. Hospodáril v nej muž so ženou a s dvoma dcérami: Nastenkou a Marfušou. Nastenka bola oteckova – jej mamička umrela, a tak sa otecko znova oženil. Marfuša bola matkina.

A hoci bol hlavou rodiny otecko, všetkému vládla krutou rukou jeho žena. Tá navyše nemohla Nastenku doma ani vystáť a neustále jej pridávala prácu. Zatiaľ čo Nastenka mala čo robiť, aby obriadila celé hospodárstvo, Marfuša len leňošila a rozkazovala, akú dobrotu jej má nevlastná sestra ešte uvariť a upiecť.

Keď prišla zima, Marfuša dostala nový teplý kožuch, no i tak si celé dni len hovela na peci. Zato Nastenka sa brodila hlbokými závejmi a hrial ju iba starý šál prehodený cez ramená a jej dobré srdce. Deň čo deň pracovala do úmoru, ale macoche to bolo stále málo.

Jedného dňa si zmyslela, že sa Nastenky zbaví úplne. „Tebe potom, Marfušenka, nájdeme bohatého ženícha a budeme si žiť ako v raji!“ sľubovala vlastnej dcére.

Ako si zaumienila, tak aj vykonala. Začala hromžiť na svojho muža: „Ty dedo starý, len sa pozri, ako si si tú svoju Nasťu vychoval! Celé dni sa fláka a len nám nadarmo ujedá tú trochu jedla, čo obstaráš. Hneď zajtra ju odvezieš do lesa a necháš ju tam.“

Otecko Nastenku bránil, ale macocha ju predsa prinútila nasadnúť na sane a ešte popohnala starého koníka, ktorý ich ťahal. Oteckovi nezostalo nič iné, než Nastenku odprevadiť.

Uprostred husto zasneženého lesa si to však rozmyslel. Našiel v sebe odvahu a rozhodol sa, že svoju milovanú dcérku nemôže nechať v lese napospas mrazu a dravým šelmám.

„Nastenka moja, vraciame sa domov! Ja sa tej zlej ženskej postavím!“ zvolal a zapráskal bičom. Vôbec si nevšimol, že Nastenka potichučky…