Malé nočné stretnutie s Mozartom

Z okna hudobnej školy sa niesli tóny klavíra.

„Mňa to už nebaví!“ Matej zmietol noty na zem a prudko vyskočil zo stoličky. Už sa na toho prísneho pána na obale nemôže ani pozerať!

Pán učiteľ nič nevravel. Vedel, že Mateja hudba baví, ale takisto ho hnevá, keď sa mu niečo nepodarí hneď na prvýkrát. Natiahol sa k stolíku a čosi mu podával.

„Na, ochutnaj. Trochu si oddýchneme, čo povieš?“

Matej rozbalil jednu z guľôčok, ktoré ležali na tanieriku, a zahryzol sa do nej. „To je dobrota! Čo je to? Čokoláda? A marcipán?“

„Pistáciový marcipán, nugát a čokoláda, presne tak. Nie je to zlé, však? Mozartove gule,“ usmial sa pán učiteľ. „Pre dnešok to už nechajme tak – prsty aj hlava si potrebujú trochu odpočinúť. Chceš si vziať aj na cestu?“ povedal a ponúkol Matejovi ďalšiu pralinku.

Ten poďakoval a vybehol von, aby si ešte užil slnečný deň.

Matej docupkal domov tesne pred večerou. Pralinku s obrázkom Mozarta položil na stôl v izbičke a celkom na ňu zabudol. Až keď sa chystal spať, skĺzol mu na ňu pohľad znova. „Dobrú noc, pán Mozart,“ uklonil sa žartovne, zababušil sa pod perinu a zaspal.

Matej netušil, koľko mohlo byť hodín, keď sa jeho izbou rozľahli nežné klavírne tóny. Za oknami panovala tma čierna ako atrament a škárou pod dverami už tiež žiadne svetlo vidieť nebolo, takže zrejme spali aj rodičia.

Matej sa opatrne posadil. Asi sa mi to len zdá, pomyslel si.

„Veru nezdá...“ ozval sa jemný mužský hlas. To už bol Matej na nohách a rozhliadal sa. Kto sa mu to prihovára?

„Tu, na stole,“ napovedal mu hlas. „Veď si ma sem sám položil!“

„Mozart?“ vydýchol Matej neveriacky. „Vy predsa... nie ste už mŕtvy?“ namietol vzápätí.

„Ja viem, je to už pekných pár…