Šperkovnica a zrkadlo

Dievčatko v tomto príbehu sa volalo Karolínka. Viete prečo? Kedysi dávno mala jej mamička nádhernú bábiku s dlhými kučeravými vláskami vo farbe gaštanov. Mala ju tak rada, že keď sa jej narodila dcérka, dala jej rovnaké meno. „Akoby moja najkrajšia bábika z detstva ožila,“ vravievala.

Práve dnes vzala mamička Karolínku na blší trh. Bolo to miesto, kam mohli ľudia priniesť staré veci, ktoré už nepotrebujú, a skúsiť ich predať.

Ale Karolínka mala rada pekné nové veci, ligotavé a voňavé, a nie staré a použité. Zato mamička dokázala na trhu stráviť celé hodiny. Karolínku to tam vôbec nebavilo, no páčilo sa jej sledovať, ako mamička objavuje staré šaty za pár centov s úsmevom od ucha k uchu.

Kým mamka starostlivo vyberala ten najmenej ošúchaný kus z kôpky šiat, dievčatko si krátilo dlhú chvíľu prezeraním všakovakých predmetov: napoly rozpadnutej zažltnutej knihy, okuliarov s puknutým sklíčkom, šálky s uškom a červeným srdiečkom, starej šperkovnice.

Pri pohľade na ošúchanú plechovú šperkovnicu Karolínku niečo pošteklilo v končekoch prstov a musela sa jej zľahka dotknúť.

„Páči sa ti?“ spýtala sa staručká pani na druhej strane stola s nespočetným množstvom drobností.

„Vôbec! Mám rada nové veci,“ odpovedalo jej dievča rázne.

Starenka v deravom kabáte sa zamračila. „Nové veci nemajú dušu. Táto šperkovnica má nejeden život za sebou, nesie v sebe veľa spomienok.“

Karolínka sa na obdĺžnikovú škatuľku ešte raz pozorne zadívala. Nebola zas taká škaredá. Zdobili ju špicaté okraje zdvihnuté dohora, esíčkové nožičky a vypuklý znak navrchu pôsobili naozaj pekne. Spod žltozelenej farby vykúkal hrdzavohnedý plech.

„Za každým obitým rohom sa skrýva množstvo príbehov, ktoré táto šperkovnica zažila,“ prehovorila stará pani. „Vezmi si ju,“ ponúkla dievčaťu, keď videla, že Karolínka si škatuľku so záujmom obzerá, hoci by to pre svoju hrdosť nikdy nahlas nepriznala.

„Nemám peniaze,“ odvetilo dievčatko.

„Darujem ti…