Okruhliak Žulko

Deň bol krásny a slnečný, ako stvorený na hry pri potoku. Presne to si vraveli aj malé kamienky-okruhliaky. Na dnešok si vybrali svoju obľúbenú hru – gúľanie sa dolu brehom rovno do potôčika. Šantili a výskali, všetci do jedného. Len malý okruhliačik Žulko ležal bokom.

„Aha, takto, Žulko, rozgúľaš sa a ideš!“ povzbudzoval svojho verného kamoša okruhliak Piesko.

„Poď už, nezdržuj, voda je dnes skvelá!“ kotúľal sa vpred Vápenko.

„Ty si tuším už načisto skamenel,“ uštipačne podpichol Žulka jeho ďalší kamarát Kalčo.

Malý Žulko sa však aj naďalej iba prizeral. Páčila sa mu hra jeho kamarátov, no na tieto cirkusantské kúsky sa sám vôbec necítil.

Rád sa zamýšľal nad tým, aký skvelý pocit to musí byť, len tak ležať na brehu potôčika alebo celkom ponorený v ňom a dať sa hladkať prúdom čírej vody. Prúd vody dokonca malé okruhliaky povozí celým svojím korytom, veselo si tak spolu zašantia. Veď matka rieka kedysi dávno všetky okruhliaky stvorila, to ona ich svojimi dotykmi zaguľatila.

Žulko si povzdychol nad svojimi nesplnenými snami. „Keby som tak mohol byť ako ostatní. Celkom obyčajný, odvážny a pevný kameň okruhliak.“

Vtom vytrhol Žulka zo zamyslenia zvláštny zvuk. To sa po brehu potôčika práve prechádzal chrobák Vodomil. Nebol najmenší, a tak jeho dupot narobil celkom slušný rámus. Vyzeral byť veľmi zaujatý hladinou potôčika. Zdalo sa, že niečo hľadá.

„Keď už neviem byť nebojácnym okruhliakom, môžem byť aspoň užitočným pomocníkom,“ povedal si Žulko. Nenápadne si teda odkašlal, aby na seba upozornil. Keď k nemu chrobák otočil pohľad, Žulko spustil: „Zdravím, pán Vodomil, nepotrebujete náhodou pomoc?“

Vodomil na Žulka škaredo pozrel. „Od teba? Ani náhodou. Takí ako ty mi práve zničili kvalitné riasy, ktoré som mal odložené na kraji potoka. Strmhlav sa doň vrhali a vôbec ich netrápilo, kam dopadajú. Tie riasy…