Huňatý najdúch

Betka chodieva každé leto k babke a dedkovi na prázdniny. Babička Jolanka a dedko Stanko bývajú neďaleko, len o tri dediny ďalej. Aj tentoraz sa dievčatko na týždeň u nich veľmi tešilo. Pri balení premýšľalo o tom, ako im bude pomáhať oberať červené ríbezle alebo ako si bude pochutnávať na babkiných fantastických bábovkách.

Keď si Betka zbalila tašku, mamka ešte pre istotu skontrolovala, či na nič nezabudli.

„Vzala si si zubnú kefku?“

„Áno, aj zubnú niť,“ hlásila Betka hrdo. Dokonca si pribalila i plavky. Hneď vedľa babičkinho domu totiž tečie plytký potôčik. Nedá sa v ňom kúpať, len sa tak brodiť a čľapkať, ale aj v najhorúcejšom lete je v ňom voda veľmi studená.

Betka s mamkinou pomocou naložili tašku do kufra auta. Ocko už na ne čakal – na prázdniny ju odvezú obaja rodičia, lebo babku s dedkom navštevujú často a radi. Aj dnes si spoločne vychutnajú kávu pri potôčiku.

Len čo prišli do cieľa, Betka svižne vyskočila z auta. Už-už sa chcela rozbehnúť k babkinmu domu, ale náhle spozornela. Neďaleko potoka zbadala akúsi chlpatú hnedú guľôčku. Tá tichučko kňučala.

Kým rodičia vykladali batožinu, Betka sa k nej opatrne priblížila. Bolo to šteniatko! Najskôr sa obzerala, kde má psík svojho pána. Ale nikde nebolo ani duše. Vyzeralo to, že je opustený.

Betka vedela, že na to musí okamžite upozorniť rodičov.

„Mami, oci, pozrite sa, to šteniatko sa asi niekomu stratilo,“ povedala smutne.

Ocko pribehol bližšie a mokré, uzimené šteniatko jemne zdvihol: „Poď ku mne, maličký. Je ti zima, však?“

Betka s rodičmi zazvonili u všetkých susedov s otázkou, či im neutieklo šteniatko. Pýtali sa každého, kto prechádzal okolo. Nik však o psíkovi nič nevedel.

Napokon sa vrátili k babkinmu domu. Keď babka otvorila dvere, namiesto radostného zvítania na ňu Betka…