Malá nočná mora

Filip bol statočný chlapec. Nebál sa studenej vody ani brokolice. Keď pomohol kamarátke odniesť z lavice pavúka, získal povesť najodvážnejšieho žiaka v triede. Ale aj najnebojácnejší chlapec sa niečoho bál. Bál sa tmy. Alebo skôr toho, čo sa v nej môže skrývať.

Zakaždým keď večer zhasol svetlo a zavrel oči, zdalo sa mu, že okolo postele niečo chodí. Príšery? Strašidlá?

Rýchlo siahol po vypínači, ale keď rozsvietil, izba bola prázdna. Myslel si, že sa mu to vari iba snívalo. Jedno ráno si však všimol, že jeho hračky nie sú tam, kde ich večer nechal. Nebolo to s kostolným poriadkom, a tak sa rozhodol, že tomu musí prísť na koreň.

Večer si ako vždy ľahol do postele a zhasol. Lenže tentoraz iba predstieral, že spí. V dlani pritom pevne stískal vypínač od lampičky. Zrazu začul zašramotenie. Hneď zažal svetlo a posadil sa na posteli.

Rozhliadol sa po izbe. Na prvý pohľad vyzeralo všetko v poriadku. Ale zakrátko sa veľký nákladiak na zemi sám od seba pohol. Filip schmatol z nočného stolíka budík pre prípad, že by sa musel proti príšere brániť, a slabým hlasom zavolal: „Vylez!“

Spoza kamióna vykuklo malé stvorenie. Bolo celé čierne a vzhľadom pripomínalo mačiatko. Na rozdiel od mačiatka mu však z chrbta vytŕčali malé krídla.

„Kto si?“ opýtal sa Filip a tvorčeka si nedôverčivo premeriaval.

„Ja… ja sa volám Sníčkokaz.“

Keď počul tenký hlások, strach z neho trochu opadol. To stvorenie bolo vlastne celkom roztomilé.

„Sníčkokaz?“ začudoval sa, „to je zvláštne meno.“

„Medzi nami nočnými morami je to úplne bežné,“ namietol Sníčkokaz.

„Medzi kým?“ nechápal Filip.

„Ja som nočná mora. Teda zatiaľ len mora. Chodím do školy, kde nás ešte len učia, ako byť správnou nočnou morou.“

„A čo sa učíte?“ zaujímalo chlapca.

„Nočné mory strašia deti. Tvoria…