O vyschnutom pramienku

Zima už odchádzala a jar preberala vládu. Škriatok Brmbolec sa prebudil vo svojej machovej chalúpke. Ponaťahoval sa, vstal a vyzrel z okienka. Na lúke zbadal posledné zvyšky snehu.

Obliekol si svoju zelenú vestu, schmatol špicatú čiapočku a vybral sa na obvyklú rannú pochôdzku.

„Ale kde sú jarné kvietky? Ako to, že na mňa nevykukujú snežienky? Prečo tu ešte nevidím bleduľky a krókusy?“

„To ja neviem,“ odpovedal mu ďateľ, ktorý začul jeho otázku. „Ktovie, či to náhodou nesúvisí s tým prameňom. Včera sa o ňom rozprávali hádam všetky zvieratká v lese.“

„S naším prameňom? Tým, čo tečie do potôčika a napája lúku?“ opýtal sa škriatok.

„Presne tak. Asi sa s ním niečo stalo,“ odvetil ďateľ.

Brmbolec mu poďakoval, rozlúčil sa a zamieril k potôčiku. Len čo k nemu dorazil, zistil, že v ňom voda netečie. Namiesto veselého zurčania počul iba tiché kvapkanie.

„Čo sa to stalo?“ nechápal. Bez prameňa nebude na lúke voda a bez vody nebude život. Nebudú kvietky a zvieratká budú trpieť smädom. Hotová katastrofa!

Rozhodol sa vyhľadať starého vodného škriatka Pramienka, svojho kamaráta. Ten by mu túto záhadu mohol objasniť. Vydal sa teda do jeho neďalekej jaskyne.

„Pramienok, si tu?“ zavolal Brmbolec.

„Kto ma zháňa?“ ozval sa z hlbín jaskyne slabý has.

„To som ja, Brmbolec. Vonku už pomaly nastáva jar, ale lúka je prázdna. Kvety nekvitnú. Potôčik skoro netečie. Čo sa stalo?“

Starý škriatok vyliezol zo svojho úkrytu. Vyzeral vyčerpane. „Ach, Brmbolec, máš pravdu. Voda neprúdi, pretože podzemný prameň je zablokovaný. Trápim sa s tým už niekoľko dní a zatiaľ sa mi nepodarilo s tým pohnúť.“

„Mohol by som nejako pomôcť?“ ponúkol sa Brmbolec.

Pramienok mu vysvetlil, že prameň blokuje ťažký balvan. Ten sa uvoľnil z veľkej skaly a vode zatarasil cestu. Brmbolec neváhal a hneď vyrazil na miesto…