Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré sa volalo Klárka. Na narodeniny si veľmi prialo kolobežku. Presne vedelo, aká by mala byť: ružová, so strapcami na kormidle – a hlavne so zvončekom v tvare jednorožca.
A pretože to bolo veľmi dobré dievčatko, na narodeninovej oslave vysnívanú kolobežku naozaj dostalo. Klárka mala takú obrovskú radosť, že si kolobežku postavila hneď vedľa postele – aby to bolo prvé, čo po prebudení uvidí.
Keď sa ráno zobudila a zistila, že sa jej to naozaj nesnívalo, radostne vyskočila z postele. Poponáhľala sa s obliekaním aj s raňajkami, aby bola čo najskôr vonku a mohla si kolobežku vyskúšať. Vzápätí už uháňala po chodníku a veselo zvonila. To bola jazda!
Odvtedy Klárka jazdila stále iba na kolobežke, či bolo teplo, či zima. Najradšej sa na nej vozila do škôlky, pretože chodník viedol z mierneho kopčeka a Klárke pri jazde dolu kopcom viali vlasy spod prilby tak, že sa cítila ako kométa.
Lenže keď napadol sneh, musela ju nechať zaparkovanú v chodbe. Aj tak ju po príchode domov nikdy nezabudla aspoň pohladiť. „Neboj sa, čoskoro bude opäť teplo,“ pripomínala jej zvesela. A šťastná kolobežka sa už nemohla dočkať jari.
Ale stalo sa niečo, čo kolobežka nečakala. Zima sa skončila – a prišli ďalšie Klárkine narodeniny. Pretože mamička a ocko radi jazdili na bicykli, tento rok dcérke podarovali prvý naozajstný bicykel. Chvíľu síce trvalo, kým sa na ňom Klárka naučila jazdiť, ale napokon sa jej to veľmi zapáčilo. A tak čoraz viac dávala prednosť bicyklu pred milovanou ružovou kolobežkou. Jazdiť na bicykli sa totiž dalo aj v teréne a to si veľmi obľúbila.
Navyše, na jeseň Klárka nastúpila do školy. Už nejazdila každý deň z kopčeka na kolobežke. Namiesto toho si vykračovala s aktovkou na chrbte ako naozajstná školáčka. Ružová kolobežka stála v…