O sobíkovi, ktorý sa stratil

Keď škriatok Dubík konečne vyliezol z postieľky, zubaté zimné slniečko bolo už vysoko na oblohe. Ale Dubík si dnes chcel len tak poleňošiť. Veď sú predsa Vianoce!

Otvoril okienko, žmurkol na slniečko a ono ho svojimi lúčmi nežne pohladilo po líčku. Včera padal hebký sniežik, a tak bolo všetko prikryté bielou pokrývkou. Dubík už-už chcel okienko znova zavrieť, keď tu si v snehu všimol čerstvé stopy. Vyzerali podobne ako srnčie, ale nie tak celkom. Lámal si hlavu, no nevedel určiť, akému zvieratku patria. Chytro sa umyl, obliekol a vyšiel na konár.

„Dobré ráno, Dubík,“ pozdravil ho mocný dub. „Kamže si sa vybral? Ešte si ani neraňajkoval a pomaly už bude aj čas obeda.“

„Dobré ránko! O chvíľku sa vrátim,“ odvetil Dubík, stále zabratý do myšlienok, a zoskočil na zem.

Vzápätí začal sledovať tie záhadné stopy v snehu. Bolo to náročné, lebo stopy sa točili hore-dole, akoby nemali začiatok ani koniec. Našťastie nebol sneh príliš hlboký, a tak sa Dubíkovi poľahky kráčalo. No z toho neprestajného krútenia sa mu čoskoro začala motať hlava.

Už to chcel vzdať, keď vtom začul neznámy hlas.

„Dedo Mráz, kamaráti moji, kde ste?“

Dubík sa ihneď vybral za hlasom a o chvíľu zbadal medzi stromami voľajaké zvieratko. Stálo tam so zvesenou hlavou, akoby ho čosi trápilo. Dubík opatrne pristúpil o čosi bližšie.

„Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa pološepky, aby zviera nevyplašil.

„Ja som sob. Sob zo záprahu deda Mráza,“ zavzlykalo zvieratko. „Už od rána roznášame darčeky po celom svete. Čakala nás ešte dlhá cesta, tak sme si urobili krátku prestávku. Darmo nám dedo Mráz vravel, nech sa držíme pokope, že o chvíľku znovu vyrazíme. Bol som zvedavý, a tak som šiel a šiel, až som sa stratil. A oni ma tu nechali,“ rozplakal sa sobík.

„No, no,“…