Kde je moja loptička?

V pohodlnej búde v záhrade bývalo šteniatko s mamičkou. Veľmi rado sa hralo, spoznávalo dvor a všade ňuchalo svojím malým ňufáčikom.

Jedného dňa mu mamička povedala: „Pozri, čo pre teba mám!“ V papuli niesla farebnú guľatú loptičku.

„To je ale krásna loptička!“ radovalo sa šteniatko a hneď sa s ňou išlo hrať. Loptička sa kotúľala a šteniatko sa kotúľalo s ňou. Loptička skákala a šteniatko skákalo s ňou. Loptička lietala a šteniatko za ňou behalo. To je zábava!

Lenže zrazu po loptičke ani stopy. Niekam zmizla! Šteniatko sa rozhliadalo, ňuchalo, kňučalo, ale loptička sa neobjavila.

„Mami, moja loptička je preč!“ zakričalo.

„Asi sa niekam zakotúľala, skús ju pohľadať,“ utešovala ho mamička.

Šteniatko pozeralo doprava, doľava, dolu i hore.

„Už ju mám, je priamo nad nami!“ volalo nadšene a snažilo sa skákať čo najvyššie, aby dosiahlo až na oblohu.

„To predsa nie je loptička, ale slniečko,“ opravila ho mamička so smiechom. „Je tiež guľaté, ale svieti vysoko na nebi. So slniečkom sa hrať nemôžeš.“

Šteniatko hľadalo ďalej. Išlo okolo plota až k zeleninovému záhonu, kde radostne zaštekalo. „Tu je moja loptička. Je guľatá a nie je vysoko na oblohe.“

Mamička však znova krútila hlavou. „To nie je loptička, ale melón. Je síce guľatý, ale rastie na stonke a má listy. Melón nie je na hranie. Je na jedenie,“ vysvetlila mu.

Šteniatko sa nechcelo vzdať. Pátralo pod stromami a pri cestičke, až napokon spokojne zavrtelo chvostíkom. „Mám ju! Nie je na oblohe, nemá stonku s listami a je okrúhla!“

„Veď to je slimák! Pozri, ako si ho vystrašil. Chvíľu počkaj a vystrčí z ulity tykadlá,“ povedala mamička a náhlila sa slimákovi na pomoc. A skutočne. Slimák zakrátko vystrčil tykadlá a šteniatko naňho zamávalo labkou.

Potom sa vybralo hľadať pod hromadu narúbaného dreva.…