Čarovné prstienky a Mŕtve more

Prázdniny boli v plnom prúde. Eli s Ankou ich trávili u babičky a dedka na dedine – zakaždým sa nemohli dočkať, kedy ich tam rodičia zavezú. Hneď za domom tiekol príjemne studený potôčik a záhrada plná ovocných stromov dávala tieň aj v tých najväčších horúčavách. A ešte tu bola babičkina kuchyňa: vedela uvariť a upiecť hádam čokoľvek. To vám boli dobroty!

Lenže dnes bolo všetko inak. Eli a Anku od rána nič nebavilo, dedko si len mrmlal popod fúzy a psík Punťo sa nevedel rozhodnúť, kam sa zvrtne. A do toho všetkého sa ozvalo z kuchyne babičkino zvolanie: „Pánečku, ale som tomu dala!“

Sestričky upaľovali za babičkou, aby zistili, čo sa prihodilo.

„Ja som tú polievku dočista presolila,“ lamentovala. „Nedá sa jesť!“

„Určite to nebude také zlé,“ chlácholil ju dedko, a aby ju upokojil ešte viac, rovno ochutnal. Tvár sa mu skrivila a nemohol si pomôcť – polievku rýchlo vypľul do drezu. „Nuž, možno je trošku slanšia,“ pripustil. „Také naše vlastné Mŕtve more,“ dodal, aby babičku rozveselil.

„Mŕtve more?“ zopakovala Anka. „To je z nejakej rozprávky?“

„Ale kdeže,“ opravil ju s úsmevom dedko. „Mŕtve more naozaj existuje. A je to more úplne iné ako ostatné.“ Potom sa otočil, aby pomohol babičke s novou várkou polievky.

Dievčatá sa vybrali do záhrady pod košatú jabloň. Prvá prelomila mlčanie Eli: „Myslíš na to isté ako ja?“

Anka prikývla a očami jej prebleskli šibalské iskričky. Pozrela sa na prstienok z jarmoku, ktorý sa jej blyšťal na prstenníku. Prisunula sa k sestre a pomaličky prstienkom otočila.

„Pomoc, pomoc, topím sa!“ Eli rozhadzovala rukami a špliechala okolo seba. Prstienky vzali ich želanie doslova, a tak dievčatá sedeli na vode. Počujete dobre: sedeli na vode.

„Vlastne… ja sa netopím,“ začudovala sa Eli, keď prestala panikáriť.

Obe…