O princovi, ktorý sa nechcel učiť šermovať

V jednej ďalekej krajine sa kráľovským rodičom narodili traja synovia. Dvaja mladší, Arystan a Tolkyn, boli úplne obyčajní chlapci. Preháňali sa spolu po zámockých záhradách a v stajniach boli viac než doma. Už sa videli, ako sa z nich stanú kráľovskí rytieri. Budú jazdiť na koňoch, stretávať sa s protivníkmi na turnajoch, hájiť česť dám a brániť svoju krajinu pred nepriateľmi.

Ale ich najstarší brat Sarsen bol celkom iný. Tieto veci ho vôbec nezaujímali. Ak sa aj vybral von, v ruke nedržal drevený meč a štít. Namiesto toho bol vyzbrojený košíkom na zeleninu a bylinky zo zámockých záhonov. Najradšej sa však motal pod nohami kuchárov a kuchárok v kráľovskej kuchyni. Sledoval ich pri práci a mal tisícky otázok. Ponúkal pomoc, ochutnával, a keď bol starší, robil si poznámky a sem-tam niekomu niečo poradil. Za tie roky si v kuchyni na korunného princa zvykli a jeho prítomnosť si dokonca obľúbili. Veď koho by netešila taká dychtivosť a túžba po znalostiach?

Kráľ však nadšenie svojich kuchárov veľmi nezdieľal. „Chlapec je predsa prvorodený!” zúfal si. „Tradícia káže, že raz má zdediť vládu nad celou krajinou. Vari povedie kráľovstvo v bielej čiapke namiesto koruny a s vareškou v ruke namiesto žezla?“

Urodzení rodičia preto svojmu synčekovi dohovárali. Prosili. Nariaďovali. Prinútili ho, aby so svojimi dvoma bratmi nastúpil do výcviku. S mečom a na koni bol Sarsen celkom šikovný. Bolo však vidieť, že si jazdu neužíva a do súboja nevkladá ani zlomok tej sily, ktorú dáva do ťahania ťažkých hrncov s omáčkami alebo šúpania celých vriec zemiakov.

„Čo si s tebou máme počať, synku? Pozri sa na bratov, tí by s tebou menili hneď. S mečom ti to ide, na koni ti to ide, správať sa vieš. V čom je problém?” lamentoval kráľ a chytal sa za…