O ôsmich slnkách

Pred mnohými rokmi svietilo na našu planétu nie jedno, ale rovno osem sĺnk. Spôsobovalo to však vskutku obrovskú horúčavu. Na zemi tak bolo takmer všetko úplne spálené. Moria a jazerá sa pomaly celkom vyparili a na vyprahnutých pláňach skoro nič nerástlo. Ľudia aj zvieratá trpeli, pretože nemali čo jesť. Jednoducho, celá planéta sa vďaka tej neznesiteľnej páľave ocitla na pokraji zániku.

Keďže situácia bola naozaj vážna, ľudia z oblasti, kde dnes leží Ázia, si zaumienili, že s tým musia niečo urobiť. Osem sĺnk bolo na našu planétu rozhodne priveľa. Dlho premýšľali nad tým, ako by sa dali tieto pre život nevyhovujúce podmienky zmeniť. Napokon prišli k záveru, že musia nejakým spôsobom z oblohy odstrániť sedem sĺnk, pretože jedno by zrejme úplne postačovalo.

Keď sa o tom spoločne radili, jednému mužovi napadlo, že by mohli osloviť najšikovnejšieho lukostrelca v osade, aby sa pokúsil nadbytočné slnká zostreliť. Lukostrelec sa tejto dôležitej úlohy hneď s veľkou poctou zhostil. Pripravil si sedem najostrejších šípov, vyliezol na vrchol hory a vystrelil šíp na prvé slnko.

Keď toto slnko zbadalo, že sa ktosi pokúša naň strieľať, rýchlo sa vzdialilo do bezpečia, a to až natoľko, že jeho lúče už viac nedopadali na zem. Lukostrelec potom postupne vystrelil aj zvyšných šesť šípov a všetkých šesť sĺnk sa vzdialilo tak veľmi, že už pre našu planétu nepredstavovali žiadnu hrozbu. Na oblohe tak zostalo už len jedno slnko. Hneď bolo na zemi oveľa príjemnejšie. Jedno slnko absolútne postačovalo.

No z ničoho nič sa stalo niečo veľmi zvláštne. Aj to posledné slnko sa totiž začalo obávať, že bude zostrelené. A tak sa zo strachu radšej ukrylo za horizont skôr, než lukostrelec vytiahne ďalší zo svojich šípov.

Svetlo a teplo sa zakrátko úplne vytratili a na planéte zavládla temnota a dovtedy nevídaný chlad. Muži z dediny…