Pes, mačka a čarovný kameň

Bol raz jeden chudobný rybár. V rybárčení sa mu však ani trochu nedarilo, a tak žil veľmi skromne. Veru ničoho nemal nazvyš. Ale aj napriek tomu, že sám trel biedu, choval verného psa a mačku a dbal na to, aby nikdy neostali o hlade. Obe zvieratá mali svojho pána nesmierne radi a pomáhali mu, ako len vedeli. Pes a mačka boli v tých dávnych dobách ešte dobrými priateľmi, vôbec sa medzi sebou nehašterili. Iba na jednej veci sa nemohli ani za svet dohodnúť – ktorý z nich je rybárovi lepším spoločníkom.

Jedného dňa sa stalo, že rybár nechytil v jazere ani jedinú rybu. Deň sa už chýlil ku koncu, a rybárovu tvár zahalili chmúry. „Čože len dám dnes do úst?“ vzdychol si ťažko. „Čo tam po mne, ale čo moje úbohé zvieratá?“ Akoby zázrakom, v tej chvíli sa mu pošťastilo a v sieti mu zrazu začľupotal kapor. Síce len jeden jediný, no zato bol taký obrovský, že rybár podobnú rybu ešte nikdy nevidel. Vzal ho teda do rúk, že sa mu lepšie prizrie – a čo nevidí? Kapor prelieval slzy. Rybár mal dobré srdce a uľútilo sa mu úbohého kapra, nuž ho hodil naspäť do jazera. Potom sa s prázdnymi rukami pobral domov.

Na druhý deň ráno, keď sa rybár opäť chystal k jazeru, zrazu zbadal, že pri jeho člne stojí osamelá postava. Bol to neznámy malý chlapec.

Chlapec sa rybárovi uklonil a vraví mu: „Ďakujem ti, šľachetný rybár, že si mi včera pomohol.“

„Kedyže som ti ja pomohol, chlapče? Nikdy predtým som ťa tu nevidel. Musel si si ma s niekým pomýliť,“ odvetil mu zmätený rybár.

„Nie je to žiaden omyl. Spomínaš si na kapra, ktorého si včera pustil späť do vody? To som bol ja,“ začal vysvetľovať chlapec. „Som totiž synom samotného Dračieho kráľa, ktorý vládne v týchto…