Legenda o Slnku

Kedysi veľmi dávno, keď ešte neexistovali ani deň a noc, žili ľudia v úplnej tme. Len oheň, ktorý si už vedeli založiť, im zabezpečoval kúsok svetla v jaskyniach. Blčiaci oheň sa ozýval nielen v jaskyni, ale bolo ho počuť aj v bezprostrednom okolí jej vchodu. Lovci pri návrate z lovu vďaka tomu vedeli, že sú už blízko úkrytu, ktorý ich chránil pred temnou džungľou a jej nástrahami.

Jaskyne však boli veľmi chladné a vlhké, pretože voda z horských prameňov presakovala až do podzemia. Svoje nehostinné príbytky si ľudia radi skrášľovali kresbami po stenách. Horúce uhlíky, ktoré priam vyskakovali z ohňa, nechali vychladnúť a potom nimi na kamenné steny kreslili obrázky rôznych zvierat.

Raz sa však jednému z lovcov z ničoho nič rozhorel uhlík priamo v ruke. Keď roztvoril zovretú dlaň, uhlík sa veľmi jasno rozžiaril. V okamihu osvetlil a zároveň vyhrial celú jaskyňu ako ešte nikdy predtým. Keď lovec svoju päsť zovrel, znova nastala totálna tma.

Odvtedy chodil lovec s uhlíkom v dlani vždy prvý, aby ukazoval cestu ostatným. Ale svetlo bolo len tam, kde bol on, a všade naokolo panovala aj naďalej temnota a chlad.

Raz tento muž vyšiel na vysoký kopec a na jeho vrchole svoju dlaň roztvoril. Celé údolie sa v tom momente rozžiarilo a všetci ľudia pocítili príjemné teplo. A tak začal chodiť na neďaleký kopec deň čo deň a zakaždým tam stál s roztvorenou dlaňou, aby aj ostatní mali teplo a svetlo.

V údolí pod kopcom sa zakrátko všetko prebudilo k životu. Vtáky začali spievať, včely bzučali a poletovali sem a tam, pretože za vidna a v teple začali kvitnúť aj kvety. Ľudia postupne vychádzali z temných jaskýň a začali si stavať nové, útulnejšie príbytky na čistinkách. Jedni stínali stromy, druhí zabíjali kolíky do zeme, ďalší…