Milé deti, už ste niekedy písali rozprávku? A viete, čo je na ich písaní dobré? Keď vymýšľate rozprávku, môžete si vybrať, čo sa v príbehu stane a ako sa skončí. Je len na vás, či bude princezná dobrá, zlá alebo namyslená. Či sa z pyšnej princeznej stane princezná priateľská, alebo či zostane namyslenou až do konca. Môžete si zvoliť napríklad rozprávku o Červenej čiapočke, ale z vlka urobíte dobráka, ktorý pomôže Červenej čiapočke a babičke, a ešte zachráni poľovníka. Alebo si vyberiete rozprávku o perníkovej chalúpke, no namiesto zlej ježibaby v nej bude žiť dobrá starenka, zato Janko bude poriadny nezbedník. To by bolo, však?
Ja vám dnes poviem veľmi starý príbeh. Je o mužovi a žene menom Orfeus a Eurydika, ktorí sa mali radi. Lenže tá žena sa premenila na tieň a mužovi sa za ňou veľmi cnelo. Ľudia si ten príbeh dlho rozprávali a vždy sa končil smutne. Až raz prišiel pán Christoph Willibald Gluck. Tomu sa nebohej Eurydiky a Orfea uľútilo a rozhodol sa, že jeho milú zachráni. A viete, ako to urobil? Sadol si k stolu, vzal si pero a tento príbeh prepísal tak, aby sa skončil dobre. Áno, také mocné sú slová, deti. Tak dobre počúvajte.
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž menom Orfeus. Bol to najlepší spevák a hudobník, aký kedy chodil po svete. Bol považovaný aj za veľkého hrdinu – no nie hrdinu s ozajstnou zbraňou, ale so zbraňou, ktorá sa volá hudba. Keď začal Orfeus hrať na svojej lýre a popritom spievať, ustali vojny i súperenie. Ľudia sa prestali hádať a so srdcom náhle naplneným láskou počúvali. Orfeov spev dokázal utíšiť aj ten najhlbší zármutok, aj tú najsilnejšiu zlobu. Počúvali ho vraj nielen ľudia, ale aj zvieratá, stromy a rastliny.…
