O Merkúrovi a drevorubačovi

Kdesi ďaleko, v kopcoch, bola malá horská osada. V nej žil starý drevorubač, ktorý celý život ťažko pracoval, aby uživil svoju rodinu. Chodieval stínať stromy k horskému potoku. Keď robotu dokončil, kmene spúšťal dole prúdom a tie sa plavili až do osady, ktorá bola dole pri jazere. Tam ich ľudia zachytili a ďalej spracovali na drevené misky, nábytok a všetko, čo bolo potrebné.

Ako tak raz stínal jeden strom, sekera sa mu vyšmykla a spadla do horského potoka. Voda bola príliš prudká, a preto sa drevorubač neodvážil sekeru vyloviť. Chodil sem a tam a nariekal, lebo netušil, čo si bez sekery počne. Tento nárek začul Merkúr, boh vody, a prišiel sa pozrieť k bystrine, čo sa to tam stalo. Keď videl starého človeka, ako bedáka nad utopenou sekerou, povedal si, že mu pomôže. Vytiahol z potoka zlatú sekeru a podal ju drevorubačovi.

,,Ďakujem ti, Merkúr, ale toto nie je moja sekera. Najradšej by som rúbal s tou mojou starou, pretože tá mi dobre padne do ruky. Skús, prosím ťa, ešte pohľadať, či tam nenájdeš ešte nejakú inú,” odmietol zlatú sekeru drevorubač.

Merkúr teda zalovil znova a vytiahol sekeru, tentokrát celú zo striebra. Lenže aj tú starček odmietol, a tak Merkúr lovil znova, až vytiahol starú sekeru – presne tú, ktorá drevorubačovi padla do vody.

,,Áno, to je tá moja,” natešene zvolal drevorubač.

Merkúrovi sa veľmi páčilo, ako čestne sa drevorubač zachoval, a tak mu daroval aj zlatú, aj striebornú sekeru.

Keď sa starý drevorubač večer vrátil domov, vyrozprával svojej žene, čo sa mu dnes prihodilo. Spoločne sa potešili a so zlatou sekerou hneď skúšali klince do steny pozabíjať. No celý príbeh začul aj ich sused. Hneď na druhý deň ráno sa aj on vybral ďaleko do lesa, až k horskému potoku. Keď prišiel k bystrine, hodil svoju sekeru…