Opičinky

Kamil bol malá rýchla opička. Dnes, keď utekal po konári stromu, narazil do svojej staršej sestry, až jej vypadol z rúk banán, ktorý držala, a spadol na zem. Františka sa rozčúlila.

„Mám ťa plné zuby, Kamil!“ fučala. (A naozaj mala.)

„Idem ťa predať,“ oznámila mu.

Kamilovi sa to, čo počul, nepáčilo. Vôbec nie. Nevedel pochopiť, prečo bola Františka taká namrzená.

Alebo prečo vždy tak reptala, keď vtrhol do jej brlôžka, aby ju pozdravil.

Alebo keď sa k nej chcel pridať pri hre s hračkami z paličiek.

Alebo keď na ňu skočil, aby ju objal. KAŽDÝ JEDEN RAZ.

Františka sa však už rozhodla a z kôry stromu vyrobila ceduľku:

NA PREDAJ: JEDNA MALÁ OPICA!

Zje čokoľvek, spí kdekoľvek, vonia ako banány.

Cenu ponúknite!

Františka pripevnila ceduľku vedľa stromu, na ktorom bývali. Potom Kamilovi prikázala, aby si poriadne umyl tvár a ruky.

Pomyslela si, že vlastne vyzerá celkom upravene.

A... možno aj trošičku, ale naozaj len trošičku roztomilo.

Vtom sa z neďalekého stromu zniesli dva zobákorožce. Naklonili hlavy, aby si prečítali nápis. Františka od radosti žiarila.

Kamil mával rukami, napodobňujúc vtáky, a chichotal sa.

„Je silný?“ škriekali zobákorožce. „S našimi krídlami neunesieme ťažké predmety. Práve staviame domček na strome pre naše mláďatá a potrebujeme pomoc s nosením konárov.“

„Och, áno!“ pritakala Františka. Spomenula si na každý raz, keď Kamil nosil jej paličkové hračky, pretože bola príliš unavená na to, aby to urobila sama. „A je fakt nápomocný.“

Práve v tej chvíli sa spoza stromov vynorila tigrica.

„Dokáže vyrábať a stavať veci?“ zavrčala. „Mám občas ťažkosti, pretože nemám palce a chcela by som postaviť úkryt pre svoje mláďatá.“

„Ó, áno,“ odvetila Františka pri spomienke na domček pre vtáčiky, ktorý Kamil vyrobil. Zavesil ho za oknom, keď ležala v posteli…