Hrdzavá líška

Kedysi dávno žila neďaleko lesa veľmi šikovná a vynaliezavá líška. Mala vskutku nádhernú červenohnedú srsť. Nebola však taká veľká a hrôzostrašná ako medvede ani jedovatá ako hady, a tak musela byť aspoň chytrá, aby sa im vyrovnala.

Táto líška sa zo všetkého najradšej preháňala po lese. Vyskakovala, štekala – podobne ako pes – a naháňala si vlastný chvost. To bolo zábavy! Lenže tie najkrajšie a najteplejšie dni, keď si šantenie užívala azda najviac, so sebou prinášali i mnoho starostí. Teplo a slnečné lúče totiž súčasne znamenali príchod neželaných hostí. Boli nimi blchy.

Ten, kto nezažil, ako sa blcha driape hore nosom, si sotva dokáže predstaviť ten neznesiteľný pocit. Sú síce takmer neviditeľné, ale sú horšie ako komáre, ovady alebo muchy. A ak sa niekomu ešte nedostali pod kožu, určite naňho kdesi číhajú.

Kamarátka líška dostávala túto nevítanú návštevu pravidelne každý rok. Napriek tomu, že sa ich pokúšala zbaviť všemožnými spôsobmi, nič nepomáhalo. Prechádzala od jedného brlohu k druhému – dúfajúc, že si blchy nájdu nový domov niekde inde. Škriabala sa o strom, hrýzla si svoju krásnu srsť. Vôbec nič nepomáhalo. Prefíkané blchy vždy len rýchlo odskočili a za okamih sa vrátili do pohodlného, mäkkého kožúška.

Jedného dňa, keď blchy opäť poriadne vyvádzali, prechádzala líška okolo akejsi drevenej chatrče, ukrytej hlboko v lese. Ten starý dom patril tkáčovi. Pred chatrčou sa povaľovali kúsky vlny, ktoré vyzerali presne ako srsť.

„Vlna by sa mi určite mohla hodiť,“ napadlo líške. Hneď si z nej pár kúskov nazbierala a vydala sa k rieke. Tá bola dostatočne hlboká, takže keď líška vlezie do vody, zostane jej nad hladinou trčať iba hlava. Vzala teda chumáče vlny do tlamy a pomaly sa začala brodiť riekou.

Najprv si namočila nohy. Blchy usalašené na jej nohách bleskovo vystrelili a usadili sa…