O veveričke, ktorá nevedela povedať prepáč

Jedného krásneho dňa slniečko veselo žiarilo cez celú oblohu, keď do lesa prišla návšteva. Sestry veveričky totiž k sebe pozvali svoju hrdzavú kamarátku s huňatým chvostíkom, Sabinku. Pribehla len s malým kufríkom a širokým úsmevom. Veverička bola neprestajne usmiata, rozprávala vtipy, vymýšľala zábavné hry a vyvádzala kúsky do popuku. Hopsala na svojom huňatom chvostíku koldokola, dokázala švihom dlane rozlúsknuť oriešok napoly a vedela urobiť tú najstrašidelnejšiu grimasu, akú ste kedy videli.

Bola však jedna vec, ktorú Sabinka nedokázala… Stalo sa to takto:

V jedno ráno sedela Sabinka na konári, zamyslene sa rozhliadala okolo seba a lúskala oriešok. Z ničoho nič začula hlboké bručanie – to práve popod strom prechádzal pán Medveď. Sabinka sa tak preľakla, že oriešok pustila z labiek priamo na medveďovu hlavu.

Pán Medveď sa chytil za hlavu veľkými chlpatými labami. „Jajaj, čo to bolo?“ zreval otrávene.

No veverička Sabinka ani nemukla a ani náhodou sa mu neospravedlnila. Namiesto toho sa bez jediného slova s úľakom stratila v domčeku a buchla dverami.

„To sú mi ale spôsoby,“ bručal nevrlo pán Medveď a odvliekol sa do svojej jaskyne.

Na ďalší deň sa zvieratká dohodli, že si urobia táborák. Plánovali, že si niečo dobré upečú a popritom si zaspievajú. Líška Imriška a veverička Sabinka sa ponúkli, že nazbierajú drevo na oheň. Kráčali spolu lesom, Sabinka rozprávala veselé historky a tu a tam sa obidve sklonili, aby zobrali zo zeme vhodný konárik.

Tak sa stalo, že sa v jednom momente zohli súčasne – a zrazili sa hlavami.

„Prepáč, Sabinka,“ vyhŕkla Imriška a hladila si poranené čelo.

Sabinka chvíľu pozerala na Imrišku. Otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, ale potom odrazu pustila všetky pozbierané konáriky a utiekla do hlbokého lesa.

„Čo to malo znamenať? Prečo sa mi Sabinka tiež neospravedlnila?“ nerozumela Imriška. Medzitým sa jej na čele vytvorila pestrofarebná modrina.

Nasledujúce ráno…