Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Amálka. A predstavte si – v jej priehradke na ponožky býval
„Hej, škriatok, zobuď sa, ideme sa hrať!“ zavolala Amálka na škriatka a ten vykukol z ponožky. Ale iba trošičku, jedným
„Nikam nejdem, stane sa mi tam niečo strašné!“ zahuhňal hlások zo zelenej
„Nestane,“ chlácholila ho Amálka.
Vtom zavŕzgali dvere
„Čo to bolo?“ zľakol sa škriatok tak, až sa mu roztriasol nos. „Ja som to počul! To škrípala zubami nejaká obrovská príšera!“
Amálka už škriatka poznala a vedela, že v takej chvíli sa jej potrebuje schúliť do náručia. Nastavila mu rúčky a škriatok vydesene preliezol z ponožky
Škriatok teraz vykukoval spomedzi dievčatkinho palca a ukazováka.
„Som hladná, poďme si dať raňajky,“ povedala a vybrala sa k dverám.
„Tam nie, tam to predtým tak veľmi
„Ty malá popleta, pozri, to vŕzgali tieto dvere!“ Amálka chytila kľučku a dvere otvorila, aby škriatkovi ukázala, že
Škriatok sústredene pozoroval, ako dievčatko dvere otvára a zatvára, otvára a zatvára, otvára a zatvára…
„Tak čo, už sa nebojíš?“ zašepkala Amálka.
„Radšej ich ešte raz otvor a zatvor, aby som mal istotu, že tam nestojí... ja neviem. Veľká zubatá
Amálka dvere otvorila a zavrela a potom cez ne opatrne prešla do predsiene. „Čo by tu, prosím ťa, robila veľká zubatá veverička?“
„Škrípala by veveričími zubami.“
„Veveričky sú predsa maličké, škriatok milý, a vôbec nie sú nebezpečné,“ upokojovala ho Amálka.
V kuchyni raňajkoval pri…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
