Ako sa slniečko skamarátilo s dažďom

Anežka mala rada všetky ročné obdobia. Jar, pretože sa všetko zelenalo. Leto, lebo s rodičmi chodievali pod stan k vode. Jeseň, pretože rada pobehovala v mlákach. A zimu, lebo zbožňovala stavanie snehuliakov. Jednu podmienku však predsa len mala: muselo svietiť slniečko. Keď pršalo alebo čo i len kropilo, mohla ju mamička prehovárať, koľko chcela. Anežka rýchlo prebehla medzi domovom a škôlkou a nikam inam ju nikto nedostal.

„Dážď je tak škaredo mokrý!“ sťažovala sa zakaždým.

Keď tento rok po jari opäť prišlo leto, nastal čas vyraziť na prázdniny. Anežka si zbalila do batôžka všetko potrebné – plavky, opaľovací krém, slnečné okuliare... Ale akoby naschvál, celý týždeň malo podľa predpovede počasia pršať.

„To sme mali rovno zostať doma,“ čertila sa v aute, keď na plechovú strechu dopadali ťažké kvapky.

„Ty si zamračená ako tá dnešná obloha,“ doberal si ju otecko. „Vieš ty vôbec, že bez dažďa by sme prišli o väčšinu zábavy, na ktorú sa vždy tak tešíme?“

Anežka len nesúhlasne pokrútila hlavou. Otecko pokračoval: „Naozaj! Tak napríklad na jar. Všetko kvitne a zelená sa... ale to len vďaka dažďu. Keby nepršalo, zostala by tráva i stromy suché a bez života. Alebo si vezmi leto – bez dažďa by vyschli korytá riek i všetky potoky a potôčiky a nemali by sme sa kde kúpať. No a obrovské jesenné mláky? To je úplne rovnaká pesnička.“

Anežka sa zamyslela. „Ale v zime neprší! Vtedy padá krásny sneh a s tým otravným dažďom nemá nič spoločné.“

„Ba naopak,“ usmiala sa mamička. „Sneh je vlastne tiež dážď. Len studený zimný vzduch premení obyčajné kvapky na krehké snehové vločky.“

„Možno dážď naozaj nie je až taký zlý,“ pripustila Anežka váhavo. „Ale keď takto leje, všetko okolo zosmutnie...“ a nalepila noštek na studené okienko auta.

„... alebo aj nie,“…