Tereza Sebesta
Rieka
Spoznaj priateľskú rieku, započúvaj sa do jej rozprávania a spoločne sa vydajte na cestu naprieč krajinou. V tomto upokojujúcom príbehu, ako stvorenom na čítanie pred spaním, sa deti dozvedia aj o kolobehu vody v prírode.
Deti, vedeli ste,
Jedného dňa, keď sa Dubík za pekného slnečného dňa prechádzal popri riečke, znenazdajky začul hlboký
„Jajajáj,“ ozvalo sa po chvíli žalostivé bedákanie.
„Kto to tu vzdychá?“ opýtal
„Ja. Jajajáj,“ začul síce hlas, no stále nikde nikoho nebolo.
„Kto je to ja?“ čudoval sa škriatok.
„No predsa ja, vŕba.“
A naozaj. Na brehu riečky stála osamotená stará vŕba. Bola prehnutá až ponad riečku a jej konáre sa zmáčali vo vode. Vyzerala naozaj veľmi staro.
„Ach, prepáč, vôbec som si ťa nevšimol,“ usmial sa Dubík. „Povedz, prečo toľko vzdycháš?“
„Napríklad preto, že ani ty si si ma vôbec nevšimol. Ach, jaj, ajajáj,“ vzdychla si ešte
„Prepáč, bol som zamyslený.“
„Nikto si ma nevšíma, lebo som už stará a na nič súca,“ zaplakala opäť
„No, no, tak to nie je. To, že si stará, predsa ešte neznamená, že si zbytočná,“ utešoval ju Dubík, „napríklad tým, že tu stojíš tak dlho, svojimi koreňmi pomáhaš brehu, aby sa nezosypal do riečky, keď na jar veľa prší.“
„Myslíš?“ vŕba sa konečne trochu
„Určite áno. Môžem?“ Dubík sa vyhupol na jej konáre a pohodlne sa usadil. Potom z vrecka vytiahol maličký nožíček, odrezal si jeden konár a chvíľku niečo vyrezával. O niekoľko minút držal v ruke drevenú píšťalku, a skúsil na
„Tá je krásna,“ nadchýnala sa vŕba. „Vieš na nej zahrať aj nejakú pesničku?“
„No, nejakú vymyslíme,“ usmial…